Predpoveď počasia na poslednú augustovú stredu bola optimistická a tak termín uzrel svetlo sveta. Priznám sa váhal som, či ísť v priebehu mesiaca druhýkrát na dominantu týčiacou sa nad rodnou dedinou. Nakoniec sme na Choč putovali v trojici, keď sa k nám pridal ešte tínedžer - kolegov synovec. Z Lúčok sme vyrazili autom do Valaskej Dubovej krátko pred deviatou hodinou. Na oblohe nás strašili čierne mračná od Choča, ktoré nedali lúčom slnka preniknúť k nám, ale verili sme, že na opačnej strane Chočských vrchov to bude podstatne iné. A nemýlili sme sa. Vo Valaskej Dubovej svietilo slnko, iba s niekoľkými barančekmi na oblohe a pofukoval chladný vetrík. Zaplatili sme parkovné 2€ a vybrali sme sa na túru po bielo-modrej značke, ktorá začínala tesne vedľa obecného úradu. Za dedinou sme 10 minút kráčali kamenným chodníkom, smerom k najbližšiemu lesu, kde stúpanie bolo oveľa strmšie a cesta bola kamenistá. Bolo to nekonečné stúpanie, ktoré zmiernili sem-tam vyšliapané obchádzkové chodníky. Kým sme nabrali druhý dych urobili sme si niekoľko prestávok pri informačných tabuliach, či pri skale s názvom „Jánošíkov stôl“. A hoci nás tu predbehli malé skupinky turistov, po lepšej hodine sme aj my vybŕdli z lesa a došli sme na Poľanu, kde sa pripájali turistické trasy z Vyšného Kubína a Ružomberka. Tu sa nám naskytol obraz na trojvršie Veľkého, Stredného a Malého Choča zo Severozápadnej strany.
Obr. 1. Trojvršie zo Severozápadu
Tu sme sa občerstvili, urobili niekoľko momentiek, prerozdelili zásoby vody, poriadne zhlboka sa nadýchli a na orientačnej tabuli sme si prečítali, že nás čaká ešte lepšia hodinka šliapania. Slnečné lúče slnka nám žiarili nad hlavami, ale svieži vietor nám dával nádej, že naše putovanie na vrchol Veľkého Choča dovedieme do úspešného konca. Tu sme začali stretávať „ranostajov“, ktorí sa už vracali z Veľkého Choča. Trvalo iba niekoľko minút a opäť sme sa dostali medzi porasty stromov, striedajúce sa trávnatými porastmi. Na týchto trávnatých kopcoch sa nám otvárali pohľady na prírodné krásy Oravy, Turca a Dolného Liptova. Asi v polovici stúpania, sme v pásme kosodreviny absolvovali dva obťažnejšie skalné úseky pomocou reťazí, ale bez väčších problémov sme ich prekonali. Po zdolaní týchto úsekov sme vrchol Veľkého Choča mali už na dohľad a tak sme kráčali o čosi svižnejšie. Alebo sa nám to iba zdalo? Po lepších dvoch hodinách sme hrdo vystúpili na najvyšší bod Veľkého Choča, užívali si asi ¾ hodiny neopísateľné pocity z výstupu, panoramatického výhľadu na Západné Tatry, Nízke Tatry, Veľkú Fatru a Oravskú prírodu. Hoci tu fúkal o čosi silnejší a chladnejší vietor, urobil som si „Selfíčko“ a poslal ho na Facebook. Reakcia a Lajky nenechali na seba dlho čakať. Až tu som si začal porovnávať obťažnosť turistických trás smerom od Lúčok a Valaskej Dubovej.
Obr. 2. Na vrchole Veľkého Choča
Myslel som si doteraz, že výstup z Oravskej strany bude ľahší a ako sviatočný turista musím konštatovať, že tomu tak nebolo. Akurát sme vrchol zdolali za kratší čas. Avšak nezabudnuteľné pre mňa ostane porovnanie výhľadov a otvárajúcich sa nádherných slovenských prírodných scenérií, či už z juhovýchodnej, alebo severozápadnej trasy výstupu na majestátny Veľký Choč.
Po krátkej obedňajšej prestávke sme zahájili zostup. Niekoľkokrát sme sa museli vyhýbať turistom kráčajúcim nahor, dávať si pozor na každý došľap nôh a udržiavať zvolené tempo zostupu. Za necelú hodinku sme sa vrátili na Poľanu, pozdravili sa s niekoľkými turistami a pokračovali v zostupe kamenistým lesom. Bol to náročný zostup s dôrazom na ostražitosť, lebo unavené nohy museli nájsť na kamenistej ceste nejeden pevný bod pod nohami. Už sme si nerobili spoločné prestávky, ale každý z trojice si išiel svojim tempom a podľa potreby si urobil krátku pauzu na oddych, či dúšok vody. Po dvoch hodinách sme vyšli z lesa a dostali sa na cestu do dediny. V Jánošíkovej krčme si parťáci dali kofolu a ja orosené pivo. V krátkosti sme zhodnotili absolvovanú túru s pozretím nafotených momentiek a urobili jednu "kapúrkovú" tu vo Valaskej Dubovej pred Jánošíkovou krčmou. Potom sme už iba nahádzali ruksaky do auta a cestou späť do Lúčok naše zraky kopírovali rôzne uhly pohľadu na Trojvršie Chočských vrchov.
A tak sa mi splnil ďalší tajný sen – výstup na Veľký Choč z Valaskej Dubovej...
