Zajtra hráme! (časť 5)

Písmo: A- | A+

Prvá sezóna – ,sezóna benjamínka´, ubehla veľmi rýchlo a najdlhšia zimná prestávka v mojej kariére trvala takmer pol roka. Aj preto zápasy jarnej odvety utiekli rýchlo ako vody z hôr v blízkom potoku.

 Pol roka bez súťažného zápasu – od polovice októbra do takmer polovice apríla sme si vypĺňali hraním futbalu, v zime hokejom a príchodom jari opäť futbalom, hneď ako to počasie dovolilo. Po jeseni sme spomedzi 12 účastníkov skončili na lichotivom 7. mieste, ale nebolo jediného spoluhráča, ktorý by nechcel iba vyhrávať a tak sa posunúť v tabuľke vyššie. Na prvej jarnom fliačku trávy neďalekého pasienka sme naháňali loptu už koncom marca. Prvý tréning pripadol na piatok 1.apríla, asi 2 týždne pred prvým jarným odvetným zápasom. Na ten sme vycestovali do Liptovských Sliačov. Plán vycestovať na zápas v najsilnejšej zostave, nám skrížila okresná súťaž mladých požiarnikov, ktorá sa konala takisto v nedeľu na hornom Liptove neďaleko Liptovského Mikuláša. Síce v oklieštenej, no veľmi omladenej zostave sa nás nazbieralo 14 hráčov. Do bránky musel ísť hráč, aspoň s nejakými brankárskymi skúsenosťami. Voľba padla na ôsmaka ,Báťku´. Nastúpil a hral som prvýkrát na mieste predstopéra a sotva som stihol prvý krát kopnúť do lopty, či brankár prezentovať sa úspešným zákrokom, prehrávali sme 2:0. A to bežala iba 12 minúta. Útoky sa valili na našu bránu ako snehová lavína a len akýmsi zázrakom, či úspešnými odkopmi a kĺzačkami pod nohy útočníkov sme do polčasu inkasovali ,iba´ 7 gólov. Domáci hráči boli jasne lepší a v uragáne na našu bránku pokračovali aj po prestávke, Ich gólostroj v našej sieti sa zastavil na tucte gólov. V druhom polčase svoj debut v našej bránke absolvoval piatačik prezývaný Efík a na prekvapenie nás všetkých veľa striel domácim vrstovníkom pochytal. Od tohto momentu sa stal spoľahlivým náhradníkom za Pažouta, ktorý na tento zápas necestoval s nami. Pamätám si ešte, že po našom debakli 12:0 hrali svoj majstrovský zápas proti rovnakému súperovi aj dospelí a prehrali rozdielom triedy 3:0. O týždeň, teda v nasledujúcom kole, sme nastúpili na zápas už kompletní a „tuctovú“ prehru sme odčinili domácou výhrou proti Dúbrave. Ďalšiu blamáž v podobe vysokej prehry sme už odmietli, hoci sme tesne prehrali ešte 2 zápasy. S celkovou bilanciou 10 víťazstiev 5 remíz a 7 prehier sme napokon skončili na 5. mieste. Pasívne skóre sme už nedokázali vymazať. Nastupoval som pravidelne ako pravý obranca a niekoľkokrát som bol vystriedaný v priebehu druhého polčasu. V posledných troch zápasoch sezóny som hral na poste predstopéra a väčší priestor dostávali hlavne mladší hráči, nakoľko najstarší ročník už chodil hrávať a zbierať skúsenosti v dorasteneckej súťaži. Na tréningy chodilo dlhodobo vyše dvadsať hráčov, ale nie všetci mali registračné preukazy. Jeden nedoniesol fotku, druhý nenašiel rodný list a ďalšiemu nedovolili hrávať rodičia. To sa zmenilo počas leta, kedy nás funkcionári prihlásili do súťaže dvojičiek mladších a starších žiakov.

 V lete som toho moc nenatrénoval. V mesiaci júl tréningy nebývali a v auguste ma rodičia spolu s mladším bratom prihlásili do pionierskeho tábora v Liptovskom Jáne. Veľmi sa mi do tábora, práve kvôli futbalu nechcelo. Presviedčal som rodičov, aby som zostal doma, ale oni trvali na svojom a pobyt v tábore bol už zaplatený. A tak namiesto tréningov a šantenia s kamarátmi som sa nudil v tábore. S blížiacim sa zápasom prvého kola žiackej súťaže, sa môj nepokoj, neskôr nervozita stupňovali. Výsledok prvého kola som sa dozvedel až od rodičov, keď nás v stredu 5 dní pred ukončením tábora prišli pozrieť. Uprosili sme ich, aby nás vzali domov. Hlavne brat, ktorému sa od začiatku v tábore nepáčilo a doslova ho pretrpel. A tak už v piatok som mohol byť s kamarátmi na tréningu, hoci som živil v sebe iba malú nádej, že ma mama pustí v nedeľu predpoludním na zápas. Tréner ma, nielen na moje prekvapenie, nenominoval medzi vrstovníkov do mladších žiakov, ale do mužstva starších žiakov. A tak som nemusel mamu prehovárať, aby ma pustila. Išiel som na pol desiatu do kostola miništrovať a ihneď po zápase som utekal na ihrisko v Šiaroch. Tašku s kopačkami som mal už so sebou, tak aby som stihol začiatok zápasu. Bežal som celú cestu hore kúpeľmi, takže rozcvičku som už mal za sebou a stihol som prísť len tak-tak... Tréneri s vedúcim mužstva museli na poslednú chvíľu meniť zápis a tréner mi pridelil pozíciu predstopéra. A hoci sme „iba“ remizovali s Liskovou 2:2 a bol to náš prvý bod v súťaži, keďže spoluhráči v 1. kole prehrali v Ružomberku. Trochu som závidel rovesníkom v nižšej kategórii, lebo zvíťazili nad mladšími súpermi z Liskovej 3:1. O to horšie som prijímal posmešky v pondelok, lebo mi dávali pocítiť v škole, že sú lepší, pretože zvíťazili.

 O týždeň som však už debutoval za mladších žiakov. Svoj prvý zápas som absolvoval v Liptovských Revúcach a paradoxne prišiel o lepší rok neskôr ako u starších žiakov. Bol som však rád, že vôbec prišiel.. A už túto nedeľu. Mama totiž nástojila na tom, že prednosť má kostol a nedeľná účasť na svätej omši. Otec spoluhráča Peťa, môjho menovca, prehovoril rodičov a vzal ma autom ráno do kostola v Ružomberku. Po svätej omši sme hneď uháňali na ihrisko do neďalekých Liptovských Revúc. Tréner ma postavil prvý krát na post stopéra, aby mohol môjho spolužiaka ,Brebta´ posunúť do stredu zálohy. Už v 5 minúte odpískal rozhodca niekoľko metrov za poliacou čiarou na nášho kapitána faul. A hoci si loptu na rozohratie postavil ,Brebto´, nakoniec tréner zakričal na mňa aby som to skúsil priamou strelou na bránku. Našich útočníkov okríkol, aby dobiehali a prípadne dorazili vyrazenú loptu v 16-tke. Ale nakoniec šprintovali do nej zbytočne, hoci sa mi v tej chvíli javili neskutočne rýchli. Lopta z mojej pravačky skončila pod brvnom smutného brankára, ktorý bol nižšieho vzrastu a aj preto som to mal uľahčené. Navyše lopta sa mi zdala byť ľahšia, než tie s ktorými sme hrávali domáce zápasy. Gól platil, rozhodca ukázal na stred ihriska a spoluhráči sa na mňa obvešali ako by som bol nejaký vešiak... A pokračujúc v útočnej hre sme strelili súperovi do konca zápasu ešte 4 ďalšie ,banány´ a aj zásluhou ,Efíka´ v bráne sme neinkasovali žiadny.

 Spoluhráči ma pasovali za hviezdu zápasu a tréner rozhodol, že o týždeň nastúpim na zápas prvý krát v živote s kapitánskou páskou na ľavom rukáve! A o tom, priznám sa som nikdy nesníval.

... časť 6 ... už onedlho

Skryť Zatvoriť reklamu