Zajtra hráme! (časť 2)

Písmo: A- | A+

Neskôr ako malé iskričky sme naháňali loptu po školskom ihrisku, za humnami, či záhradami, kde stačilo preskočiť spomínaný miestny potôčik.

 Tam kde miesto trávy, ktorá bola dlhodobo vydratá, bola pravá hlina. Pri dobrom počasí sa na ihrisku hemžilo nespočetné množstvo džavotajúcich chlapcov, ktorí sa po ňom preháňali od skončenia vyučovania až do úplného súmraku. Mnoho z nich, vtedy behalo za loptou s takou chuťou až láskou, ako by to mal byť ich posledný zápas v živote. Už od útleho detstva si plnili svoje športové sny – obliecť raz „Lúčanský“ dres a hrávať za svoju milovanú obec v spoločnom kolektíve rodákov, či spolužiakov. Týmto snom predchádzali každoročne školské turnaje, ktoré usporadúvali učitelia telesnej výchovy vyučujúci na našej škole. Najskôr sme si to rozdali na nižšom stupni medzi triedami 1 až 4, kde sme posledné 2 roky zvíťazili. Postupom do piatej triedy sme privoňali futbalu starších žiakov a hneď ten prvý ročník pre našu triedu úspešný, nakoľko sme sa umiestnili ako najmladší ročník na 3. mieste. Hralo sa na veľkom ihrisku v Šiaroch a museli sme priznať, že sme mali v niektorých zápasoch aj kusisko šťastia. Prepáčte aj vtedy platilo, že „šťastie praje pripraveným“. Prvý krát si tak niektorí z nás mohli obliecť prvý krát žiacky dres v roku 1976, tesne po slávnom „Belehradskom finále“ s nezabudnuteľnou strelou Panenku zo značky pokutového kopu v penaltovom rozstrele proti Nemecku. Áno túžili sme sa stať v neďalekej budúcnosti hviezdami spolu s Ondrušom, Dobiášom, Pivarníkom, Švehlíkom, alebo Masným. Áno v tej dobe sme na Slovensku mali vlastné futbalové vzory, skrátka slovenské futbalové legendy...

 Hoci vrstovníci z filiálky, ktorí boli s nami na prvom svätom prijímaní hrávali o jeden, či dva roky za žiakov skôr, my sme si na svoju šancu trpezlivo počkali. U nás boli pomerne silné ročníky futbalovo nadaných chlapcov na vyššom stupni základnej školy. Až po odchode „školských majstrov“ –deviatakov prišiel rad aj na nás, teda mladšiu garnitúru. Našimi hlavnými predpokladmi pre úspech v tomto športe bola vrodená pohyblivosť, obratnosť a prudká strela... Ale ako všetci začínajúci futbalisti mali sme aj rezervy a to hlavne v spracovaní lopty a jej vedení. Bývali sme neraz sebeckí, neradi sme prihrávali a chýbala nám orientácia v priestore, či prehľad v hre. Iskrička nádeje na debut v žiackom mužstve svitla väčšine spolužiakov postupom do 6-tej triedy, ale rozhorela sa až po niekoľkých kolách, keď tých najlepších pán učiteľ telesnej výchovy vybral na chýbajúce posty. A naozaj, keď skončila silná generácia deviatakov, dostali sme šancu hrávať aj my - „šiestaci“. Chytili svoju šancu za pačesy a v jarnej odvete žiackej súťaže vytvorili spoľahlivé družstvo s piliermi v obrane z radu nových deviatakov...

 Na tréningy pod vedením učiteľa telesnej výchovy Zachara sme chodili síce poctivo, ale jedna lopta pre celé mužstvo nedávala nádej na rýchly rozvoj našej technickej pripravenosti. Hoci sme chodili často na ihrisko v Šiaroch medzi kamarátov aj mimo tréningové dni, neraz sme museli zahnať husi za ihrisko a pasúce ovce, či kozy previazať na inú časť hracej plochy. Najradšej sme kopali jedenástky na spodnej časti ihriska a neraz hrali o najlepšieho „kráľa strelcov“. Zbytočne by ste vo vnútri 16-tky hľadali steblá trávy, lebo ihrisko tu bolo vydraté a to od bránkovej čiary, takmer až po hranicu 16-tky. Pred kopnutím samotnej jedenástky si každý našiel nejaký drn, a položil „pílus“ tak, aby neležal hoci aj v malej jamke. Pri neúčasti brankára do brány išiel vždy ten, ktorý prvý vypadol... V dobe nepriaznivého počasia bývalo v16-tke hlboké blato a vtedy sme sa rozdelili na dve družstvá, aby sme si zahrali na šírku veľkého ihriska. Bránku tvorili časti bariéry na náprotivných stranách ihriska. Hrali sme tak nadšene, akoby sme hrali o titul majstra sveta. Mamky neraz museli prať na potoku tepláky a tričká nielen od trávy, ale aj od vápna, či trusu pasúcej sa hydiny a oviec. Zvykli sme sa prezliecť na drevených lavičkách pred zrubom, nazývaným šatňami. Nechodili sme aspoň cez neďaleké kúpele, cez ktoré viedla cesta na ihrisko v špinavých teplákoch. Šatne obyčajne bývali zamknuté a na petlici sa hompáľal visiaci zámok. Šatne pozostávali z dvoch miestností vo vnútri zruba pre prezlečenie domácich s rozmerom 3x3m a vedľajšia miestnosť so samostatným vchodom pre rozhodcu s rozmerom 1x3m. Súper sa spravidla prezliekol v autobuse a keď pricestoval spojmi, tak na lavičkách, podobne ako sme to praktizovali počas týždňa my-

 Najradšej sme so spolužiakmi hrávali zápasy na školskom ihrisku, s hádzanárskymi bránkami, hoci na hline a bez zavesených sietí. Neraz sa tu odohrali zápasy medzi ulicami, či časťami dediny. Boli to zápasy bez rozhodcu, s pravidlami dohodnutými pred zápasom, bez kariet, hoci s množstvom škriepok, ale dá sa povedať, že vo férovom duchu. Nehrávali sme na čas, ale dohodli sme sa, že vyhrá ten kto strelí skôr 5, inokedy 10 gólov... Veľakrát sa stalo, že to chlapcom strelecky nešlo, alebo vynikali brankári a tak si v priebehu hry povedali, že budú hrať, kým nebudú večer zvony na kostolnej veži odbíjať „Anjel Pána“, či rodičia neodvolajú niektorého z nás domov. Málokedy ihrisko zívalo prázdnotou, no neraz sa stalo, že ihrisko obsadili starší chlapci a tak my mladší sme zostávali mimo hru. Zábavku sme si našli na lúke za školskou záhradou a humnom fary. Hrávali sme sa tam na kráľa brankárov. Bránku tvorilo pletivo školskej záhrady medzi dvomi susednými stĺpikmi. Ktorý brankár dostal najmenej gólov vyhral a išiel v ďalšej sérii kopať. Tí ktorí prví vypadli často vyliezli na farskú slivku a obrali niekoľko sliviek aj pre kamarátov. Lopta zakopnutá do školskej záhrady priam nútila odtrhnúť nejednu hrušku v školskej záhrade, alebo vytrhnúť pár reďkoviek. Plot sa nám nechcelo obchádzať a preto tí šikovnejší ho preliezli, alebo dvaja kamaráti nadvihli pletivo a ten najútlejší z nás sa pod ním preplazil. Nestalo sa iba raz, že nás naháňal pán farár so psom, aby sme nekradli a nedubasili mu trávu pred jej skosením. Akoby zázrakom sa nám všetkým podarilo utiecť na blízky ostrovček, vytvorený dvomi ramenami potoka, kde sme mali postavený bunker a chodili sa tam po skončení vyučovania hrávať na vojakov... Hra definitívne končila pre chlapcov, ktorý počuli kričať rodičov svoje meno a tí, hoci nechtiac museli utekať domov. Odchádzajúci zakričal: ,zajtra hráme...´ a bežal za hlasom domova. Toto bolo naše ,telefonické spojenie´, ktoré fungovalo bezporuchovo, hoci o mobiloch sme ešte iba snívali!

Tu na tomto mieste sme sa stali futbalovými iskričkami a zrodila sa vlastná láska k futbalovej lopte!

... časť 3... už čoskoro

Skryť Zatvoriť reklamu