Úvod: Kde sme sa to ocitli?
Keď sa dnes pozrieme na slovenskú politickú scénu, cítime sa ako divák v absurdnom divadle, kde sa herci rozhodli improvizovať bez scenára a bez režiséra. Niet dňa, aby sme neboli svedkami ďalšieho politického škandálu, osobného útoku alebo vyprázdnenej gestikulácie, ktorá má nahradiť skutočnú politickú prácu.
Slovenská politika sa stala malou. Nie len v zmysle svojho dosahu alebo vplyvu, ale predovšetkým v zmysle svojej podstaty, ambícií a morálnej výšky. Tam, kde by mala byť vízia, je len taktizovanie. Tam, kde by mal byť štátnik, je len populista. Tam, kde by mala byť diskusia, je len hádka.
Personalizácia namiesto programu
Slovenská politika sa zmenila na reality show plnú osobných útokov. Politici sa sústreďujú viac na to, ako zničiť svojho oponenta, ako na to, čo môžu urobiť pre krajinu.
Kedy presne sa nám stalo, že poslanec má viac followerov ako nápadov? Kedy sa parlament zmenil na stream, kde sa bojuje o views namiesto hlasov? A prečo nás viac baví sledovať, ako sa politici hádajú, ako počúvať, čo vlastne chcú robiť?
Namiesto diskusie o podstate problémov počúvame nekonečné monológy o tom, kto je väčší klamár, zradca alebo zlodej. Táto personalizácia politiky je príznačná pre malé myslenie – namiesto riešenia veľkých tém sa zabávame malými intrigami.
Príklady tejto malosti:
- Politici trávia viac času na sociálnych sieťach ako v parlamente
- Dôležité rozhodnutia sa odkladajú kvôli osobným sporom
- Koaličné krízy vznikajú nie kvôli programovým rozdielom, ale kvôli egu
Absencia štátnickej vízie
Slovenská politika sa niekde po ceste stratila. Stratila sa existenciálne.
Hlúposť sa tvári ako múdrosť. Ignorancia sa prezentuje ako alternatívny pohľad. Nevedomosť sa vydáva za zdravý rozum. Máme politikov, ktorí si naštudovali ekonomiku z komentárov pod videami a medzinárodné vzťahy z memes.
Vznikla nám generácia politických samoukov, ktorí si myslia, že desať minút na Wikipédii stačí na to, aby mohli riadiť ministerstvo. Ako keby si niekto pozrel tutoriál "Ako byť ministrom" a rozhodol sa, že je pripravený.
Sledujeme fantastické predstavenia inkompetencie:
- Ministri, ktorí pomaly nevedia, čo má ich ministerstvo na starosti
- Poslanci, ktorí nerozumejú zákonom, za ktoré hlasujú
- Politici, ktorí riešia klimatickú zmenu podľa počasia za oknom
- Expertov na všetko, ktorí nie sú expertmi na nič
Politikárčenie sa vydáva za politiku. Hlúposť sa vydáva za kompetenciu. Krik za získanie pozornosti. Máme tu dokonalý systém napodobňovania – ako keby niekto vzal skutočnú politiku a dal ju do kopírky, ktorá robí len rozmazané kópie.
Objavili sme perfektný systém: Čím absurdnejšie to, čo poviem, tým viac ľudí ma bude zdieľať. Čím viac ma zdieľajú, tým som dôležitejší. Čím som dôležitejší, tým mám väčšiu moc. Čím mám väčšiu moc, tým môžem povedať ešte absurdnejšie veci.
Je to ako perpetuum mobile hlúposti – zariadenie, ktoré beží samo, ale nič užitočné nevyprodukuje.
Jazyk deštrukcie
Politická reč na Slovensku sa zvrhla. Už to nie je len o ostrých vyjadreniach. Je to jazyk, ktorý znevažuje, ponižuje a ničí. Keď politici prirovnávajú vyšetrovania k procesom s Horákovou, je to viac než neúcta – je to manipulácia verejnosti cez historické klamstvá. Keď hovoria o „trestných výpravách z Bruselu“, robia zo spojencov nepriateľov a zo zločinu hrdinstvo. Keď niekto nazve nemeckého kancelára "führerom" a tvrdí, že nás Nemci vykorisťujú ako otrokárska veľmoc, dostávame sa na hranicu čistého bludu.
A keď títo myslitelia hovoria o odchode z EÚ, nech nám najprv vysvetlia: kde budú pracovať desaťtisíce ľudí, ak odíde západný kapitál? Čo nahradí tie fabriky, tie investície, tie pracovné miesta? Budú rozdávať traktory? Alebo zatvoria hranice a začnú stavať sebestačný socializmus 2.0? A kto bude opravovať cesty, nemocnice, školy – keď si už teraz z eurofondov urobili osobné bankomaty? Lebo nekonečné rozkrádanie týchto peňazí nie je argument proti Bruselu. Je to obžaloba nás samých.
Toto nie je rétorika suverénnej politiky. Toto je propaganda – útočná, primitívna, urážlivá. Má jediný cieľ: zničiť dôveru v štát, v spravodlivosť, v Európu. Znechutiť ľudí a urobiť z verejného priestoru bojisko, kde slušnosť nemá šancu prežiť.
Je to jazyk, ktorý klame a ničí zároveň. A ak ho budeme akceptovať ako „normálny“, stratíme nielen jazyk, ale aj demokraciu.
