Občas mám pocit, že to celé ide do hája. Otvorím správy a nechce sa mi ani čítať ďalej. Politika je cirkus, diskusie sú ako výkriky opilcov na stanici a človek má chuť len mávnuť rukou.
Ale stále mi v hlave visí myšlienka: Slovensko ešte neskončilo.
Nie, nepreháňam – niektoré veci sú naozaj zle.
Zdravotníctvo skolabované. Školstvo rozobraté, podfinancované a politicky zneužívané. Politici? Buď karikatúry minulosti, alebo zbabelí pragmatici bez chrbtice. Právny štát? Každý týždeň nová trhlina. A dôvera v systém je už len ironický pojem.
Toto nie je len pocit. To je realita. Ale pozor – nie je to definitíva.
Viem, prečo to pôsobí ešte horšie.
Médiá melú nonstop, každá správa kričí: „zrútenie“, „rozklad“, „vojna kultúr“. Sociálne siete to ešte prekrútia. A my všetci, unavení z posledných rokov, to už niekedy len ticho sledujeme ako zlé počasie.
No ani najhoršia búrka netrvá večne.
Stále je tu niečo, čo drží tento štát pohromade.
Nie politici. Ľudia.
Učitelia, čo napriek všetkému učia. Lekári, čo ešte nezbalili kufre. Podnikatelia, čo sa nespoliehajú na známosti. Mladí, čo študujú, robia projekty, zakladajú startupy.
Títo ľudia každý deň potichu dokazujú, že Slovensko nie je len o tom, kto práve sedí vo vládnom kresle.
A možno... možno práve teraz sledujeme posledné kŕče jednej éry.
Tí, čo dnes kričia najhlasnejšie, vedia, že im dochádza čas. Preto besnia, prepisujú zákony, vymieňajú ľudí, strašia. Nie preto, že by boli silní. Ale preto, že cítia koniec.
Ich svet bol svetom národných mýtov, nepriateľov, boja proti „liberálnemu zlu“ a všetkému, čo nevedia pochopiť. Ale tento svet sa rozpadá. Nie výbuchom – opotrebovaním.
A nový svet? Ten už je tu.
Nie v parlamente. Nie na tlačovkách.
Ale medzi ľuďmi, čo sa už nechcú hrať staré hry.
Medzi mladými, ktorí necítia potrebu dokazovať si čokoľvek cez národ, minulosť či barikády. Títo ľudia nebudú zachraňovať Slovensko cez slogany. Oni to proste budú žiť inak.
Ako dlho to ešte potrvá?
Možno 10 rokov. Možno viac. Ale biológia je mocnejšia než populizmus. A staré hlasy raz stíchnu.
Tí, čo dnes vládnu, majú pred sebou posledné dekády svojho politického aj osobného života. Ich vplyv nebude trvať večne. Aj keď si to možno myslia.
Nádej nie je v parlamente. Nádej je v ľuďoch.
Tí, čo dnes mlčia, raz prehovoria. Tí, čo dnes odchádzajú, sa možno vrátia. A tí, čo dnes zostávajú, už tvoria základy novej krajiny.
Nie dokonalej. Ale dôstojnej.
Slovensko nie je v agónii. Je v prerode.
A keď raz otvoríme oči a zistíme, že to zrazu ide… bude to preto, že sme to nevzdali.
