Po výdatných raňajkách (dokonca výdatnejších ako Bebe dobré ráno, lebo vydržali až do večera) som sa opäť vydal cestu, premávka bola oproti predošlému dňu len nepatrne hustejšia, takže to ubiehalo pomerne rýchlo. Za Graz-om začína pomerne zaujímavá časť diaľnice s krásnymi výhľadmi na všetky strany. Diaľnica vedie cez Tauernské Alpy, úprimne mi bolo ľúto, že ju musím opustiť.
Výhľad z nej je naprosto úžasný. Alpy stoja za návštevu, aj keď len takto "tranzitne". Hory majú svoje čaro v každom ročnom období a za každého počasia.
Vyhliadková veža na diaľničnom odpočívadle príjemne prekvapila. Nepríjemnejšie bolo už zistenie, že je zamknutá (zrejme kvôli zime a možnej námraze). Nevadí, nabudúce pôjdem tadiaľto v lete a hore určite vyleziem ;).
Som zvedavý, kedy našich staviteľov diaľníc napadne okopírovať aj tento nápad a postaviť niečo podobné na našej D1 popod Tatry. Určite by sa tešila veľkej obľube. Snáď už len poslať fotky na ministerstvo dopravy..
Na poslednom výjazde ešte rýchlo hľadám pumpu s lacným rakúskym palivom a hor sa do Talianska. Tunely pokračujú, aj keď je zjavné, že sú staršieho dáta, lebo im chýbajú niektoré bezpečnostné systémy našich alebo rakúskych tunelov.
Po cca 6 hodinovej jazde diaľnicou (týmto pozdravujem svojich súputníkov, ktorí sa ma vytrvalo držali od Udine až po výjazd z diaľnice pri Vicenze - v duchu som ich pokrstil Maria a Pablo). Maria ma na svojom Fiate, ktorý ešte pamätá Napoleona zopár krát prekvapivo predbehla, za pár desiatok kilometrov som jej to vrátil a tak sme sa striedali vo vedení.
Vicenza sa nakoniec prejavila ako srandovné mesto, "zábavná" situácia nastala už pri mýtnici. Automat nechcel zobrať žiadnu z mojich troch kariet, každú som tam skúšal vložiť 4 rôznymi spôsobmi. Takže si asi každý dokáže predstaviť, koľko času som na mýtnici strávil a aj tú frontu za mnou :D. No ale čo teraz? - hovorím si po dvanástom neúspešnom pokuse. Gombík na privolanie obsluhy buď nefungoval alebo sa obsluha práve venovala dámskej návšteve. Mašina pýtala nekresťanských 26 EUR a ja som sa cítil pomerne zúfalo s jednou papierovou päťkou v peňaženke a pár drobnými na sedačke. Nakoniec sa mi však podarilo požadovanú sumu zázračne naškriabať a rampa sa víťazoslávne (aspoň pre mňa) zdvihla.
Po rozdýchaní sa na priľahlom parkovisku som sa vydal hľadať vopred vyhliadnuté parkovisko. Rozhodol som sa plne spoľahnúť na GPS (veď v rakúsku to fungovalo) a tabule som akosi nepozeral, až kým som sa zhodou náhod ocitol uprostred vianočného trhu (aj s autom), to som si už povedal: "Hop, Feri, toto si asi blbo, tuto asi parkovisko takmer určite nebude :D". Viac náhodou ako vlastnými navigačnými schopnosťami sa mi akosi podarilo hľadané parkovisko nájsť a tak som sa mohol vydať na potulky mestom:
Mesto je veľmi pekné a pri svojich potulkách som si prehliadol nielen historické centrum ale aj časti, v ktorých žije bežné civilné obyvateľstvo..
Po troch hodinách strávených potulkami som sa vydal na cestu do Padovy, mal som v pláne stihnúť vidieť aspoň čo to za denného svetla. Parkovisko som si vzhľadom na dennú dobu nezvolil veľmi šťastne, lebo bolo na periférii ale pri plánovaní vyhrávala viac cena za parkovanie ako pozícia pri centre.
Po cca pol hodinovej prechádzke krížom cez mesto som sa ocitol pri asi najväčšej pútnickej atrakcii v Padove, bazilike sv. Antona Paduánskeho.
Vo vnútri bolo neskutočné množstvo turistov. Po chvíľke pri krypte sv. Antona som si všimol začínajúcu omša a tak som sa rozhodol zúčastniť na úkor dlhšej prehliadky mesta. Bol to veľmi zaujímavý a silný zážitok, taliančina znela v mojich ušiach ako latinčina a vďaka tomu som sa tak trochu vcítil do kože stredovekých kresťanov, ktorí tu rozjímali stáročia predo mnou, teda až na tie davy turistov, ktorím nejaká tá omša absolútne neprekážala. Fresky vo vnútri sú tak pekné a komplexné, že by bol hriech odfotiť si len kúsok z nich, je potrebné ich vnímať ako celok.
Okrem baziliky som stihol vidieť ešte jeden chrám a to bolo z mojej návštevy Padovy všetko. Viem, že mi toho veľa ušlo a plánujem sa sem raz vrátiť.
Počas vychádzania z bazliky som si na telefóne našiel asi 5 neprijatých hovorov z talianského čísla. "Žeby Mária z diaľnice?" prebehlo mi s nádejou hlavou, ale odkiaľ by mala číslo... Zavolal som späť a potvrdila sa moja predtucha, že je to telefonát z rezervovaného hotela. Škoda, Mária je kočka, aspoň v zrkadle sa tak zdala :(. Bye moja talianska platonická láska tmavovláska :D.
Vydal som sa teda na cestu do Lido Adriano, kde som mal rezervovanú izbu v asi jedinom hoteli, ktorý je otvorený počas zimy pri mori v tejto časti Talianska.
Ubytovanie bolo na tú cenu vcelku luxusné:
Po ubytovaní som sa vybral na rýchlu večeru k Nicovi - samozrejme, keď som v Taliansku, tak si musím dať ako prvé jedlo pizzu, niečo iné by bola svätokrádež :) - a potom rýchlo do postele,
lebo zajtra čakajú Benátky.
