Deň 9.
Noc prebehla viac-menej v poriadku, ráno ma zobudil Rafalov budík..zjedol som čo sa dalo a vyrazil som už o 06:38.
Ráno na mňa čakal prekrásny východ slnka. Obdivoval som ho spolu s niekoľkými spolupútničkami (samozrejme už som ich nikdy viac nevidel). Neviem či si niekedy odpustím to, že som si to ráno povedal "Dnes nejdem na pláž sledovať východ slnka, však idem Norte, ešte ich bude veľa." och ako veľmi som sa mýlil. Na mojom Camine som videl východ slnka nad oceánom až posledný deň, z okna autobusu. Ale to už predbieham ;-). Za Noja, to bola už len kopa asfaltu, dnes sa mi opäť potvrdilo, že ak ide Camino cez nejakú dedinu, a tá dedina má kostol, tak Camino ide nevyhnutne okolo tohto kostola, samozrejme, Camino je púť, takže zmysel takéhoto značenia netreba spochybňovať.
Ani dnešok sa nezaobišiel bez bolesti, ráno ma bolel malíček na nohe..áno, keď nás na Camine nemá čo bolieť, tak nás bolí aj malíček na nohe, po rýchlom obede nahradila bolesť malíčka moja stará známa - bolesť chrbta.
Cestou som skúsil ešte zmenšiť popruhy na batohu, ale moc mi to nepomohlo, naopak, bolesť chrbta bola neznesiteľná a vedel som, že cesta v nastavovaní batohu týmto smerom nevedie, áno, teraz viem, že tým, že si skrátim nastavenie chrbta chrbát samotný neodľahčím..ale keď som mal toľko času na premýšľanie, a boľavý chrbát bol mojou premýšľacou prioritou tak som to vymyslel občas aj zle :-).
Camino sa neskôr zvrtlo na útes, cesta bola priam vyhliadkova - na jednej strane útesy, malé pláže, oceán, surfisti, na druhej strane kukuričné pole :-). Z takej kukurice vedľa oceánu určite hneď robia popcorn, musí byť slaná ako soľnička.
Dnes sa mi šlo strašne dlho..aspoň sa mi tak zdalo, hlavne po obede keď som sa brodil pieskom po pláži...značenie bolo nulové a bez navigácie a sprievodcu by som ďaleko nezašiel. Ale aj o tom je Camino, o zle značených cestách, brodení sa pieskom a riešení drobných problémov. Teraz (ako to píšem) ma napadá..asi som mal ísť aj po pláži..ktohoževie :-).
Po chvíľke blúdenia mestečkom (Somo) som sa dostal k mólu pri ktorom sú dve možnosti ako sa dostať do Santanderu a to trajektom za pol hoďky, alebo peši za viac ako pol hoďky..presnejšie 7 a štvrť hoďky. Voľba pre väčšinu pútnikov jasná, ale som presvedčený o tom, že sa našlo pár takých čo to dali pešo.
Pri príchode k mólu som videl už len odchádzajúci trajekt..stačila minútka ktorú som stratil.."vďaka" osobným problémom "delikátneho" charakteru a bol by som sa na tento trajekt v pohode dostal..pristúpil som k tomu so stoickým pokojom a sadol som si do čakárne. A práve tu sa napísal jeden z miliónov príbehov ktoré sa deju na Camine.
Sediac si tak v čakárni - vidím ako prichádzajú cestujúci jeden za druhým, žiadny pútnik, samozrejme, už bolo poobede. A medzi nimi sa znikadiaľ vynoril cyklista, kukám na bicykel, na brašne, zdajú sa mi známe, pozriem na cyklistu, on pozerá na mňa, pozeráme na seba s výrazom totálneho ohlúpenia..bol to Steve. Rozlúčili sme sa na začiatku Bilbaa, obaja s myšlienkou, že sa už nikdy neuvidíme, a zrazu sa opäť stretávame, tu uprostred ničoho, tak ako niekoľko krát predtým. Steve na mňa vyletel s vetou: "Francis, what the fxck are you doing here?" ja som ostal obarený bez nároku na odpoveď a len sme sa objali ako starí známi. Steve chvíľu pokecal s rodinou z Írska, (milé boli otázky detí typu "Musíte si na Camine čistiť zuby?") potom sme sa už rozprávali o našich spoločných známych. Dozvedel som sa, že Piotrek už nosí na nohe bandáž kvôli otlakom, že albergue v Castro Urdiales bolo strašné, že on myslel, že ja budem niekde ďaleko za ním, ja, že on bude niekde ďaleko predo mnou a tak podobne :-). Spolu sme naskočili na trajekt a hurá do Santanderu.
V meste sme pohľadali albergue ktoré viedla jedna babka, svoju neznalosť angličtiny nahrádzala veľkou akčnosťou, výhľad z albergue bol žiadny, smrad ako v Carihrade ale bola práčka aj sušička. S vedúcou som musel chvíľu zápasiť keď som si nechcel dať do sušičky nepremokavú bundu, ale nakoniec som tento ťažký zápas vyhral a sušila sa na žinke :-). V albergue je aj drobná knižnica a v nej som objavil aj "Šifru mistra Leonarda" v češtine a tak som sa hneď po nákupoch pustil do čítania.
Denníkový zápis č.1: "Na izbe je strýco z Valencie na bike ktorý dnes končí, začal v Irune. Hovoril, že je to strašne ťažká dovolenka. Dnes stratil spacák a to ho dorazilo. Myslím si však, že je rád že ide domov, vyzeral strašne unavene."
Noja - Santander
35,68km (trajekt nezapočítaný)
+708/ -697m
08:04
Deň 10.
Ráno som pozbieral veci zo sušiaka, zjedol som tradičné raňajky (mini croissanty plnené nutelou a sladený jogurtový nápoj) a mohol som vyraziť. Pred albergue si ma Steve ešte cvakol (fotku som neskôr po návrate ukradol z jeho FB), uzavreli sme priateľstvo na FB, aby sme mohli byť v kontakte keď sa vrátim domov, dohodli sme sa dohodli kde sa večer stretneme a mohol som vyraziť.
Zo začiatku som šľapal hlavne okolo železnice..takže by som to nazval železničný deň.
Ráno som stretol cyklistov z Albergue, spolu s tým ktorý hovoril, že končí..tešil som sa, že ho táto myšlienka opustila, bolo by smutné ak by začal a nedokončil..samozrejme, netreba to preháňať s námahou, ale Camino je aj o tom ako nás všetko bolí, ako sa nám nechce keď vieme, že cieľ je ďaleko, ako by sme to na každom druhom kroku najradšej vzdali..
Tiež som zažil také chvíle, ako ste sa už mohli dočítať, a ťažké chvíle ešte len prídu..dnes..zajtra, pozajtra, o týždeň..
Sprievodca mi tvrdí že ma dnes čaká 32km. Áno ja blázon mu stále verím..podvedomie vie že je to viac, ale je to také krásne žiť v nevedomosti, čakať menej, vedieť že bude viac, a ten pocit..že sprievodca sa možno dnes rozhodol neklamať..:-).
Do obednej prestávky som stretol len jednu súputníčku, kúsok za Santanderom a potom dlho dlho nič. V posledných dňoch som upravil spôsob putovania a stavil som len na jednu prestávku denne ak má deň mať do cca 30km.
Niekedy po obede som sa stratil, oči videli všetko len nie žltú šípku ukazujúcu rovno a hlava rozhodla že idem vpravo, blúdil som asi 1-2km kým som sa vrátil k tej križovatke ktorá ma oklamala. Aj sa na mňa nejaký ľudia usmievali, ale čo som ja vedel že prečo?
Jedna z usmievajúcich bola mladá deva..možnos som sa jej páčil, alebo čo :-D. Samozrejme..vedel som čo je vo veci, ale tak ješitnosť nepustí..a tvrdohlavosť tiež nie ;-).
Po prejdení 30km a s nádejou v očiach som prišiel k tabuľke ktorá mi hovorila, že do môjho dnešného cieľa ostáva ešte 16km. Rýchly pohľad do mobilu mi povedal, že po bežnej ceste ušetrím 4km čo znamená približne hodinu a tak som neváhal. Vedel som, že to bude nebezpečnejšie s ohľadom na autá, ale únava v nohách a vízia ušetrených km robila svoje. Nakoniec som to šťastne prešiel, musel som si urobiť jednu-dve prestávky lebo som už od únavy a bolesti chrbta nevládal..samozrejme, vedel som, že dôjdem..iná možnosť nejestvovala, no došiel som ako zbitý pes.
Za celý dnešný deň som stretol spolu troch spolupútnikov, za celé moje Camino, okrem prvého dňa vo Francúzku, to bol deň v ktorom som ich stretol najmenej. A aj to som stretol dvojicu pred mojím dnešným cieľom - Santillana del Mar. Krásne mesto, ktoré akoby ostalo v stredoveku. V meste bolo strašne veľa ľudí, cez mesto som preletel, únava ma hnala nájsť Albergue, vedel som, že tam niekde je, rozprával som sa ráno o tom zo Stevom, ale nájsť sa mi ho nepodarilo. Vedel som však aj to, že za mestom je kemp, a tam som zakotvil. Neskôr som sa dozvedel, že Albergue je v Santillana del Mar skutočne krásne, nové a čisté a šiel som v podstate okolo. Rafal sa tam prvý krát stretol so Stevom. Na Santillana del Mar sme neskôr spomínali ako na mesto ktoré zastalo v čase.
V kempe som dostal miesto v chatke v ktorej už boli dvaja pútnici. Keď som k nej prišiel tak tam bol len starší pán z dvojice ktorý sa ma snažil po Španielsky presvedčiť, že chatka je ich a ja tam nemám miesto, ja som sa s ním snažil dohovoriť anglicky, ale ujec si myslel, že keď bude kričať tak mu porozumiem. Pokúsil som sa použiť google translator, napísať do neho jednoduchú vetu "Ktorá posteľ je voľná?" nepomohlo, stále čosi trkotal..tak som už stratil trpezlivosť a začal som sa s ním rozprávať materčinou. :-P. Potom som si ľahol na zem..zničený, zbitý, nervózny, hladný...všetko čo si dokážete predstaviť..áno aj spotený..hladný, viem písal som hladný ale bol som poriadne hladný. Skúsil som teda využiť službu miestnej campingovej reštaurácie..nedalo sa, lebo siesta do 19:00. Ešte sa na mňa čašník pozeral ako na somára keď som chcel jesť "už" o 18:30.
Nakoniec som sa však šťastne dohovoril so spolubývajúcimi, keď sa vrátil mladší z dvojice ktorý vedel čo-to anglicky. Večer som zaľahol s budíkom nastaveným na 06:30, rozhodol som sa, že sa vrátim späť do mesta a pofotím si ho. Bol som troška smutný, že som dnes nestretol Steva..možno ho už nikdy neuvidím..ktohoževie.
Santander - Santillana del Mar
44,30km
+1022/ -927m
09:44
Deň 11.
Ráno som vybehol pofotiť mesto, ako som tak šiel späť tak som stretol kopec súputníkov, až som sa divil kde sa všetci nabrali. Samozrejme, takmer všetci si ma divne obzerali s otázkami v očiach "Kde to ide?" alebo "Idem dobre?" či "Čo to za fešák?" no dobre, tú poslednú som si domýšľal :-P. Teším sa, že som sa vybral fotiť mesto práve ráno, bolo skutočne ľudoprázdne. Som zvedavý kde sa stratili všetci turisti ktorý to tu včera večer okupovali..
Po pár kilometroch som predbehol všetkých ktorých som stretal cestou do mesta a išiel som opäť sám..zo začiatku to bol z 99% asfalt.
Camino ma zaviedlo ku krásnemu kostolu myslím, že to bolo v Cobreces. A tu som začil niečo čo pohladilo moje ego :-D, samozrejme, musím sa pochváliť, ako by to bolo ;-).
Po obhliadke kostola som sa, ako ináč stratil, tak som sa rozhodol - vidím detský tábor, kopa mladých, určite bude medzi nimi aj nejaký starší - animátor ktorý bude vedieť anglicky, "Opýtam sa na cestu." znela spásonosná myšlienka. A tak som aj urobil, poradili mi, a keď som odtiaľ odchádzal tak som začul z okna krik "Hello, hello." nevšímal som si a keď som videl, že nejaký starší okoloidúci pár odzravil tak som šiel ďalej, keď však začali kričať "We love you." tak bolo jasné, že kričia na mňa, keďže okrem staršieho páru som bol na dohľad len ja :-P. Žiaľ..zlomil som im srdce a šiel som ďalej :-D. Nie, nie som narcis, ale tak každého poteší keď sa niekomu páči, teda som človek.
Ráno som najskôr plánoval ísť len do Comilles, tam som však zmenil plán, mesto sa mi nepáčilo, bol tam trh a tie ja nemám rád a tiež veľký hluk. Nakúpil som poriadne zásoby, aj na nadchádzajúci víkend, keďže som nevedel kedy sa dostanem k najbližšiemu otvorenému obchodu a vybral som sa do San Vicente de la Barquera. Bolo ešte pomerne skoro a tak som si povedal "načo tratiť čas vysedávaním". O tom aký som bol unavený a rozkojarený z kopy trhovníkov svedčí to, že som si v supermarkete zabudol palice, našťastie som sa po ne vrátil, keď som mal ten známy hlúpy pocit, že mi niečo chýba, niečo čo vlečiem a niečo trochu podstatné :-D.
Tak ako bola cesta dopoludnia nudná, tak bola cesta popoludní krásna. Teším sa, že som robil dlhé etapy, lebo som každý deň videl niečo pekné, niečo krásne. Pre ľudí ktorý mali žiaľ menej síl ako ja to muselo byť niekedy unavujúce, že ten deň nevideli nič krásne. Nevysmievam sa, nefrajerím, je mi to úprimne ľúto, že tak mali.
Dnešné popoludnie bolo vo viacerých veciach výnimočné:
A) Ak si pamätáte mojú výstroj z nultej časti, tak viete, že som si niesol so sebou extra zátaž - solárnu nabíjačku na telefón. Dnes som videl jedného pána ktorý ju používal. Áno, týmto pohľadom som sa dostal najbližšie k používaniu solárnej nabíjačky a až do konca mi robila spoločnosť nepoužitá.
B) Po príchode do Albergue som sa rozhodol, že využijem gélový varič ktorý mi posunul pred odchodom Mirec a asi hodinu som za udivených pohľadov spolu-obyvateľov Albergue varil vifonku s párkami.
C) Po obede som nešiel sám, tesne pred San Vicente som stretol asi 5 ľudí, z toho som bol dosť prekvapený a do nôh som tesne pred cieľom hodil štvrtú kozmickú lebo som sa bál o flek v Albergue. Samozrejme aj dnes som tam dorazil zbitý, zničený, atď., že som si po chvíľke odpočinku ani nevedel spomenúť kde som nechal palice, topánky a iné veci..dobrý hospitalero mi ich s porozumením odložil.
D) Po príchode do Albergue som videl Rudiho. Rudi je Stevov bicykel. Takže som vedel, že sa tam Steve niekde motá. Tušil som, že je v meste keď som ho nevidel v spoločenskej miestnosti a ani v spoločnej mega natisnutej izbe.
E) V Albergue bol Rafal. Porozprávali sme si zážitky od nášho posledného stretnutia v Noja. Dozvedel som sa od neho, že aj on bol včera v Santillana, a že mal opačný plán ako ja - teda chcel spať v kempe ale tam nechceli jeho tak sa musel vrátiť do mesta. Zhodli sme sa na tom že je to divné.
F) Stretol som Sabrinu ktorá vyrážala z Irunu v rovnaký deň ako ja, dosť som sa divil, lebo som ju už pár dní nevidel a ani nikoho iného z ľudí čo vyrážali so mnou z Irunu. Neskôr som sa dozvedel ako to dokázala..ale to je iný príbeh, z inými súputníkmi.
Po zjedení môjho kulinárskeho zázraku som usúdil, že táto noc bude ťažká. Posteľ pri posteli, malé okno na vetranie bolo ďaleko odo mňa..no nič povedal som si a vybral som sa písať denník. Keď v tom, ako som sa blížil k dverám som začul známy hlas...Steve...vrátil sa v super nálade z mesta. S radosťou sme sa privítali, objali.
Večer sme strávili družným rozhovorom, ukazoval som mu fotky nášho krásneho Slovenska, náš Raj, naše Tatry kde som strávil veľa času pripravovaním sa na Camino. Fotky mojich priateľov pri tom ako mi pomáhali v prípravach. Politiku sme pre dnes radšej vynechali :-).
Vlastne to bol jeden z mojich prvých večerov ktorý som strávil s inými súputníkmi. Všetci hovorili o tom ako idú a myslia..a ja? len som si pomyslel ako idem a bolí ma chrbát, bolí ma malíček na nohe :-D.
So Stevom sme si ešte vymenili email, dohodli sme sa kde sa zajtra stretneme a vybral som sa späť..zajtra ma čaká nový deň..nové zážitky..aj nová bolesť.
Santillana del Mar - San Vicente de la Barquera
40,28km
+1030/ -1117m
09:42
