Deň 15.
Budík som si nastavil na 6 a aj som podľa neho vstal..zaujímavé, akú som mal silu do vstávania o 6 ráno, len pre to, aby som si mohol hodiť na plecia 13 kilový batoh a šliapať 30 - 40 kilometrov. Doma takúto, chuť do vstávania nemám..niekedy je problém aj budík o 7:30 ale na Camine..je svet iný.
Rafal už bol hore, z raňajok ktoré pre nás nachystala Montse moc nechcel. Ja som mal iný názor a dal dal som si povedať, čo to som pojedol. Viem, Rafal chcel ísť možno sám, možno neraňajkuje ktovie, myslím však, že samota bola asi jeho hlavnou motiváciou a ja sa s ním zhodujem, samota na Camine je fajn.
Chvíľu mi trvalo, kým som rozkýval opuch nad ľavým členkom a pravé koleno. Cesta bola hneď zo začiatku asfaltová. Mal som to pár minút do Villavicosa za ktorým som sa začal pripravovať na jediný kopec dňa, jediný avšak o to náročnejší, aspoň podľa sprievodcu. Stúpanie nakoniec nebolo také zlé ako som čakal, možno preto, že som sa na to mentálne pripravoval už pár dní a mal som za sebou aj náročnejšie kopčeky a dlhšie dni. Dokonca som sa prešiel do dediny na kopci, Camino ňou síce vedie no cesta sa dá skrátiť po asfaltke, myslím si že, 90% idúcich si odbočku nevšimne. Zvyšok cesty nebol nijak zaujímavý, zbehol som z kopca, striedal sa len asfalt a poľná cesta. Do Albergue som dorazil už o 14:00, Rafal, tam už, ako ináč, bol a čakal na mňa. Dostal som opäť hornú posteľ so strašným rebríkom s úzkymi železnými stupňami..chodidla na boso ho znenávideli hneď po prvom kroku. Neskôr sme s Rafalom sme skočili spolu do obchodu, že si niečo urobíme na večeru, skončili sme s pizzou z mikrovlnky a jogurtom, tak dáááávno som nejedol jogurt. Kuchynka v albergue pozostávala z mikrovlnky, chladničky, stola a pár stoličiek takže pizzu nebolo ako ináč upiecť len v mikrovlnke. Každopádne, chutila nám ako z pravej Talianskej pizzérie, alebo prvej? :-D.
Z nudy som sa rozhodol, že vyperiem, aj keď som nemal "prací deň", slniečko svietilo a nechcel som to nechávať na Oviedo, Oviedo som si chcel vychutnať, bez "povinností".
Opäť som skúšal nastaviť chrbát na batohu, dávam to hore dole, chrbát bolí rovnako, nech je to kde chce, ak je jeden deň dobre, tak ďalší už nie..je mi divné, že aj po 15 dňoch a 500km sa v tom stále hľadám.
Je sedem hodín večer a ja neviem čo so sebou, boli dni, v ktorých som o siedmej len prichádzal do Albergue, Rafal sa niekam stratil a tak sa vyberám na prechádzku mestečkom. Nie je príliš veľké a tak nie je moc čo obzerať, pár ulíc. Nejako som sa dostal ku kostolu okolo ktorého som šiel už poobede keď som vchádzal do mesta. Bolo mi čudné, že sa do vnútra schádzajú ľudia, však o pol ôsmej..je trochu neskoro, no bolo ich dosť, tak som si myslel, že bude nejaká pobožnosť, alebo hádam aj omša. Ako človek veriaci a na púti som sa rozhodol, že vojdem. Mal som pravdu, bude to predsa len omša. Zaskočilo ma, že som tu spomedzi pútnikov bol len ja, viac som bol však prekvapený z toho, že som bol jediný muž v kostole. Najväčší šok však bol ten, že sa mi spomedzi koncelebrujúcich kňazov zdal jeden známy, pozerám na neho, je to on? nie je to on? Na 100% som si bol istý až podľa hodiniek, športových Garminov, také asi veľa miestnych Španielských kňazov do kostola nenosí. Áno, ten kňaz bol Rafal..hneď sa mi vyjasnili niektoré nepoložené otázky z našich rozhovorov predošlého dňa. Neskôr, po omši som sa vydal na ďalšiu prechádzku mestom, nechcel som aby to vyzeralo tak, že ho chcem vypočúvať, posedel som si pri fontáne pozorujúc deti pri hre. Po návrate do albergue ma Rafal už čakal v záhrade, dlhšie sme sa porozprávali, o ňom, ale aj o tom čo som zažil pri prechádzke mestom (bolo to niečo príliš osobné na to, aby som to zverejnil). Obsah nášho rozhovoru si samozrejme nechám pre seba, verím, že mi to prepáčite.
Villavicosa - Pola de Siero
31,85km
+754/ -575m
07:13
Deň 16.
Prví pútnici začali buntošiť už okolo 4, nebolo to nič extra, keďže sme spali v jednej veľkej miestnosti. My ostatný sme sa pridali o 6. Po výdatných raňajkách, s heslom radšej v bruchu ako na chrbte, som bol už pred 7 na ceste. Chôdzu mi spríjemňovala myšlienka na to, že dnes ma čaká len 16km do Ovieda plus niečo po meste. Výhľady neboli žiadne a popravde, ani neviem, kde som nabral tie výškové metre, zdalo sa mi, že idem po rovine. Cesta bola vcelku nudná najskôr trošku vidiekom a neskôr už len predmestiami Ovieda, alebo Orvieda, ako mu hovoril Rafal.
Rafal sa ma ráno opýtal, s pýtavým (tak ináč pýtavým) pohľadom v očiach, či sa vidíme v Oviede. Asi viem o čo mu išlo, chcel vedieť, či som nezmenil názor, po včerajšom "veľkom odhalení", je mi to čudné, ale myslím, že sa už určite stretol s hocičím, ja však nesúdim ľudí podľa povolania, ale podľa toho akými sú. Takže som mu to potvrdil, myslím, že si ma neobľúbil len preto, že sme v rovnakom veku, ale hlavne preto, že som k nemu pristupoval normálne. Ako k rovnému, robil som si z neho žarty ako z každého iného, určite som ho nemal zámer oslovovať "pán kňaz" ako iný Poliaci.
V meste som prvý krát po dvoch týždňoch poskladal trekingové paličky a zavesil ich na batoh, potreboval som voľné ruky na fotenie, bolo to trošku divné, chodiť bez nich :-). Nakoniec to bolo do mesta reálne 18km a 2km od katedrály do Albergue. Oviedo je pekné mesto, viac fotiek tu však nechcem dávať, nechcem Vás zahlcovať, radšej sa tam choďte pozrieť :-).
Rafala som našiel v katedrále. Pozrel som si katedrálu zvnútra aj zvonka a zúčastnil sa omše pre pútníkov, škoda, že z množstva pútnikov ktorých som ten deň stretol ich bolo na omši len pár..škoda, že sa duchovný rozmer cesty stráca..aj keď možno..
Po omši sme utekali do Albergue, mysleli sme si, že v už nebudeme mať miesto, zapísali sme sa však ako 3. a 4. hosť toho dňa..divné, kam sa všetci stratili? Oviedo stojí za zdržanie, na druhej strane, rozumiem tých čo sa nezdržali, ja som sa v Bilbau tiež nezdržal..
Poobedie som strávil prechádzkou po meste, užíval som si každý krok bez batohu na ramenách. Po návrate do Albergue som našiel Rafala, zobudil sa zo svojho pravidelného popoludňajšieho šlofíka a vybrali sme sa na nákupy. Večeru v Albergue sme strávili v družnej debate so skupinou Poliakov (spolu ich tu bolo 7 Poliakov + ja) z ktorých boli dvaja nováčikovia. Noví odišli z večere s rôznimi dojmami, snáď sa im bude dariť..držím im palce.
Pola de Siero - Oviedo
20,61km
+563/ -514m
05:54
Deň 17.
Ráno som si dal opäť turbo raňajnky - veľký jogurt a k tomu mini čokoládové croasanty (áno viem, píše sa to ináč :-) ). Pred 7 som vybehol z albergue, avšak hneď som sa vrátil aby som si obliekol bundu, vonku mrholilo... Batoh bundu nedostal, podľa predpovede malo pršať len dve hodiny, aj to len slabo.
Vrátil som sa ku katedrále a odtiaľ som zamieril podľa rozcestníka späť na Norte. Večer sme sa s Rafalom dohodli, že neostaneme nocovať v Aviles, je v ňom prvé albergue od Villavicosa pre pútnikov ktorí nešli cez Oviedo (v Gijone nie je albergue, alebo aspoň v roku 2017 nebolo), ale pôjdeme kúsok ďalej, do San Martin de Laspra. Rafalovi sa nechcelo, ale prehovoril som ho, že to určite bude stáť za to. Dúfal som, že sa nemýlim.
Šípky ma viedli na kopček hneď za mestom, z ktorého by mohli byť krásne výhľady na Oviedo, zatiaľ neviem, nemal som v ten deň šťastie na počasie. Batoh si na vrchole kopčeka predsa len zaslúžil natiahnuť pláštenku, keďže mrholenie neustávalo a ja som si za tú chvíľu aspoň trošku oddýchol. Pri schádzaní z kopca som sa na strmom úseku pokĺzol a spadol som na môj ctený..hm..batoh, našťastie stlmil náraz, bez neho to mohol skončiť kadejak, mohol som spadnúť aj na zadok, alebo tak podobne. Noha sa mi divne zvrtla a rozhodol som sa, že budem kráčať opatrnejšie, moje podrážky už niesli prvé známky zodratia sa (hádam vydržia do konca) a preto som sa už na podrážku nemohol na 100% spoliehať. Cesta bola taká ako počasie - vrtošivá, hore - dole; asfalt - poľná cesta, naháňa ma vlčiak - nenaháňa ma vlčiak, až som došiel do Aviles. Prichádzajúc do mesta som chvíľu hľadal peňaženku, beťárica vypadla z kapsy na batohu, našťastie sa však zapotrošila len medzi batoh a návlek. Ináč by sa moje Camino skončilo takto - v Aviles. Hm, aj som sa trochu tešil, že sa zbavím bolesti chrbta, na druhej strane, som pocítil veľkú radosť, keď som ju našiel, a už som vedel, že Camino dokončím bez väčšieho reptania, alebo zajačích úmyslov, aj za toto "stratenie peňaženky" som vďačný, prišiel by som o veľké skúsenosti, v mojom Camine sa malo totiž v najbližších dňoch niečo zmeniť.
Okolo miestneho Albergue som len prebehol, je v starej ošarpanej budove ktorá odrádza už svojím vzhľadom a išiel som si podľa šípiek ďalej, mal som pred sebou ešte pár km, tak som sa nechcel zdržiavať. Čoskoro mi však šípky ušli niekam do tramtárie a bol som nútený ísť podľa GPS. Viedla ma okolo rušnej ulice v priemyselnej zóne..večer ma potešilo aspoň to (ako som sa neskôr dozvedel), že Rafal sa stratil tiež, a to ešte skôr ako ja :-P. S pomocou Božou a GPS som znovu našiel šípky a s myšlienkou na sprchu a posteľ som šiel ďalej. Camino mi to však nedalo zadarmo a posledné metre, pred albergue som ešte musel šľapať do strmého kopca, na vrchole ktorého je Albergue..bez nadávok sa to samozrejme nezaobišlo, chrbát opäť bolel, nohy nevládali a mne sa už absolútne nechcelo. Odmenou mi bolo výnimočné albergue so skvelým hospitalerom, v ktorom sme strávili pekný večer pri spoločnej večeri vo štvorici - ja, Rafal, Sabrina (Nemka) ktorú sme stretli už v San Esteban de Leces a Talian ktorého meno si nepamätám, nevedel sa s nikým z nás nevedel dohovoriť, ale to mu nebránilo v tom aby si tento večer užil s nami. Albergue je kompletne donativo, vrátane práčky a sušičky, čo som samozrejme využil :-). Rafal sa so mnou podelil so svojími zásobami jedla, cestou som si múdro nenakúpil, nechcelo sa mi to niesť ani o meter ďalej ako by bolo treba a do supermarketu by bolo treba schádzať z toho pekelného kopca, čo by nevadilo, horší by však bol ten návrat do kopca, na ten sa mi moc nechcelo ani len pomyslieť :-) som mu za to veľmi vďačný.
Dnes sme prvý krát sumarizovali Camino, ostávalo nám približne 10 dní do Santiaga, na úseku pred nami bolo menej Albergue než sme boli zvyknutý doteraz, mali byť len cca každých 20km a ich výbava posteľami mala byť chudobnejšia. Čudujem sa tomu, keďže, očakávame - čím bližšie Santiaga, tým viac pútnikov. Samozrejme, je tu aj faktor Camino Primitivo - časť pútnikov totiž odbočila. Pripravoval som sa však na honbu za voľnými posteľami, krátke dni a skoré vstávanie.
Každému z nás, začína chýbať Camino už teraz, relatívne ďaleko pred jeho koncom, vieme však, že už len pár dní..ktoré ubehnú..ako voda.
Oviedo - San Martin de Laspra
40,24km
+965/ -1167m
08:33
