Zhodou okolnosti obidva súvisia so železnicou, s ktorou sú zviazané moje pracovné aktivity.
Prvú takúto stresovú situáciu som zažil na Jevlašskom moste. Najväčšia azerbajdžanská rieka Kura križuje na 2 miestach aj železničnú trať. V meste Jevlach železničná trať pretína Kuru vyše 200 metrov dlhým mostom.
Pár krát som cez tento most prešiel. No raz som mal to šťastie, že počas prechádzania na druhú stranu, vošiel na most nákladný vlak. Pochopil som, že jedinou možnosťou je prečkať toto stretnutie na moste. Nie je to nijaká mimoriadna udalosť. Takýchto stretnutí s vlakom na mostoch, alebo v tuneloch som zažil nespočetné množstvo. Mosty a tunely sú na to vybavené takzvanými výklenkami, teda miestom vedľa koľaje, kde môžete bezpečne prečkať prechod vlaku. Našiel som si teda rýchlo najbližší výklenok a ... zľakol som sa. Výklenok tam síce bol, ale aký ...?
Z mosta trčal jeden nahnitý trám obohnaný tenkým „roxorovým" „akože" zábradlím. Vlak sa blížil a mne nezostávalo nič iné len vojsť do výklenku. Postavil som sa na ten nahnitý trám a pevne sa chytil toho tenučkého zábradlia. Hlboké vody Kury podo mnou pri mojej fóbii z výšok som radšej nesledoval. Na moje nešťastie bol to nákladný vlak, ktorý viezol koľajnice z Čiech . Bol to teda poriadne ťažký vlak, ktorý parádne rozkýval moje labilné stanovisko. Každý náraz kolies na neďaleký koľajnicový styk bol akousi skúškou či to ten trám podo mnou vydrží. Studený pot som cítil takmer na celom tele a ani neviem ako som sa po prechode vlaku dostal na druhú stranu mosta.
Aj druhá udalosť sa zomlela nečakane. Robil som pešiu kontrolu železničnej trate, keď sa zrazu neďaleko mňa objavil na trati pes. Zbystril som pozornosť, pretože na nebezpečie túlavých psov v Azerbajdžáne upozorňujú takmer všetky informácie pre cudzincov. Počas môjho doterajšieho pobytu sa informácia o výskyte túlavých psov už veľa krát potvrdila. Dokonca bolo by možné rozdeliť tieto „psovité šelmy" na tri skupiny. Tou prvou sú pastierské psy. Najmä v horách sú to statní bojovníci vycvičení na boj s vlkmi. Vyskytujú sa v blízkosti stáda oviec, alebo kráv. Nálepku „túlavé" si ale tiež zaslúžia, pretože často bývajú pri stáde sami a tiež často si od stáda „odbehnú".
Druhou skupinou sú „pravé" túlavé psy. Tie sa pohybujú obyčajne v menších troj až päť členných skupinách, väčšinou v mestách a dedinách alebo ich blízkom okolí. Sú častými návštevníkmi početných smetísk. Z auta som na jednom smetisku zazrel 9 člennú svorku. S tou by som sa veru potme stretnúť nechcel.
Do tretej skupiny som zaradil nie psov, ale šakaly. Svojím výzorom a čiastočne aj správaním sú veľmi podobné . Najmä v zime sa tiež pohybujú úplne blízko obydlí. Ich obľúbenou destináciou je aj železničná trať, pretože tu nachádzajú dostatok potravy v odpadkoch vyhadzovaných zo spacích vagónov.
Keďže ja som svojho „pomocníka" zbadal v poli, „široko ďaleko" od dediny , tak mi bolo jasné, že to bude pastiersky pes. Pre istotu som sa zohol pre nejaký kameň, na čo môj náprotivok zareagoval akýmsi čudným zavytím. V tom momente sa z neďalekého krovia vyrútila svorka pomocníkov. Hlučným brechotom sa rútila na pomoc svojmu kolegovi. Okamžite sa zorientovali kde majú nepriateľa a nasmerovali si to rovno na mňa. Za krátky okamih kým dobehli až na trať som bleskovo zhodnotil situáciu. V prvom rade mi hlavou prebehli tragické prípady zo Slovenska, kedy psy napadli ľudí . Ďalšia vec, ktorú som si uvedomil bola, že nesmiem začať utekať pred rútiacou sa pohromou. Jednak na blízku nebola žiadna skrýša, kde by som mohol hľadať útočisko a potom tiež mi bolo jasné, že v behu nemám na rozzúrenú svorku šance. Zvolil som teda opatrný ústup, počas ktorého som stihol zavolať mobilom jedného z domácich železničiarov, o ktorom som vedel, že by mi mohol teoreticky prísť na pomoc.
Svorka našťastie zaujala bojovú pozíciu asi tak päťdesiat metrov odo mňa. Pár minút nenávistne štekali a potom stíchli a akoby sa „začali radiť čo ďalej". Stihol som ich spočítať - bolo ich presne desať.
Ťažko mi povedať ako dlho táto „dráma" trvala, pretože veľké preľaknutie mi nedovolilo sledovať čas - skôr sa do mysle vkrádala panika.
Zrazu tak rýchlo ako to vzniklo sa to aj samo vyriešilo. Síce nie celkom samo. Pomohol mi zajac.
Jeden z útočníkov už nevydržal tú „napätú situáciu na trati" a pobral sa do neďalekého krovia.
Neviem či náhodou, alebo mu v tom pomohol jeho nos, ale v kroví vyplašil chudáčika zajačika. Ten si na útek vybral veľmi nesprávny smer - rovno vedľa mojích útočníkov. Tým viac nebolo treba. Všetci svorne sa vyrútili na chudáka zajaca. Vďaka bežeckým schopnostiam zajaca sa svorka vzdialila na niekoľko sto metrov odo mňa a ja som mohol voľne pokračovať vo svoje práci.
Pre mňa sa táto nepríjemná situácia skončila šťastne , neviem a ani to už nezistím ako sa skončila pre môjho záchrancu - zajaca...
