Pokiaľ ide o oslavu menín v Azerbajdžáne - na to je odpoveď veľmi strohá : Meniny sa v Azerbajdžáne neoslavujú. Vždy, keď tu príde debata na tému menín, mám čo robiť, aby som vysvetlil čo to vlastne oslavujeme. V prvom rade tunajší ľudia nechápu, ako si môžeme vystačiť s 365 dňami na všetky mužské i ženské mená. Tunajšie spektrum mien je podstatne širšie. Vysvetľovanie trochu komplikuje aj to, že aj v Azerbajdžáne existuje podobný pojem ako meniny. Je to „ad gϋnϋ" - teda v doslovnom preklade „deň mena" - ibaže tu to v skutočnosti znamená „deň narodenia", teda narodeniny. Ich názov vychádza nie z toho, že sme sa v ten deň narodili, ale z logiky, že v ten deň sme dostali svoje meno.
Poďme ale k ich menám. Pre nás znejú exoticky a spočiatku je ťažko sa v nich orientovať. Spomínam si na jedno zo stretnutí v prvých dňoch môjho pobytu v Azerbajdžáne. Na jednom z úvodných stretnutí sme sa navzájom predstavovali. Predstavili mi mojich budúcich kolegov. Prišli ku mne traja muži a aj u nás klasickým spôsobom - podaním ruky sa mi predstavili : Eldar, Elman, Elchan...
Nestačil som zavrieť ústa - to si mám ako zapamätať ktorý je ..-man , ...-chan, ...-dar. O niečo neskôr som sa stretol s inou skupinou mien : Šamil, Ramil, Camil(čítaj džamil), Gabil, Ramiz. Čas veľa vecí vyrieši a tento so zapamätávaním mien vyriešil pomerne rýchlo. Dnes už s tým problém nemám, aj keď musím priznať, že k tomu prvému - teda podobnosti mien pribudol ďalší : na prvý krát si zapamätať mne nič nehovoriace mená. Dlho mi trvalo zapamätať si napríklad Afsaladin, Muzafer, Ceyhun(Džejhun), Cumsut (Džumšut) Šamsadin, Fachradin. Ešte aj teraz, keď som v menách už slušne zorientovaný, si musím po zoznámení meno zapísať. Poznám už síce niekoľko prípadov nositeľov tých istých mien, ale väčšinou platí „nový známy - nové meno".
Pri tom je veľmi dôležité zapamätať si prvé meno, lebo v bežnom živote sa používa len prvé meno. Priezvisko sa používa len v oficiálnych jednaniach. Aby to nevdojak nevyznelo tak, že na seba pokrikujú „Hej ty Jožo, čo tam ten Paľo tak dlho robí ?...", tak to nie. Systém vykania tu funguje tiež a teba povedať, že mu venujú patričnú pozornosť. Vykanie pri oslovení zabezpečujú tak, že k menu pridajú oslovenie „mϋellim", čo síce v preklade znamená učiteľ, ale v praxi by som to zjednodušil ako oslovenie napr. „pán Ramil" .
Pochopitelne, že ma zaujímalo, čo tie mená znamenajú. Je zopár mien, ktoré podobne ako u nás znamenajú mená prorokov, alebo iných, islamom uznávaných ľudí. To je napríklad, Ali, Mammed (Muhamed), Musa (Mojžiš), Iskander (Alexander), Ibrahim (Abrahám) a podobne. Veľa mužských mien je dávaných na počesť azerbajdžanských slávnych umelcov, najmä básnikov. Mimochodom, Azerbajdžanci milujú „umenie slova". Vážia si a oslavujú svojich slávnych básnikov z histórie. Ale aj v tejto dobe nie je zvláštnosťou, v každodennom živote sa stretnúť s ľuďmi, ktorí píšu básne a sú medzi ľuďmi známi ako „básnici". Sám som sa stretol s tromi takýmito ľuďmi. Frekventované sú preto mená po slávnych básnikoch z minulosti ako napr. Fizuli, Vidadi a podobne. Väčšina mien však vzniká zrejme spontánne. Napríklad Nazir, znamená minister. Ešte zaujímavejšie je napríklad Šukur, čo je možné preložiť ako „chvála". Kolega, nositeľ toho mena, sa narodil po dvoch dcérach ako túžobne očakávaný syn. Keď oznámili jeho otcovi , že sa mu narodil syn, tak to okomentoval bezprostredne a jednoducho „Šukur Allahu", teda „chvála Alahovi", no a zostal Šukur.
Pri jednom predstavovaní som si vyrobil skoro „trapas". Počas tunajších najväčších sviatkov „Novruz" sme sa vybrali von zo Sumgajitu. Úplne na severozápade sme sa stretli s príbuznými nášho Eldara, takže logicky nasledovalo predstavovanie. Keď mi predstavovaný pán pri podaní ruky povedal „Novruz", v prvom momente som mu chcel odpovedať „Aj ja Vám". Predpokladal som, že „Novruz" je nejaká skrátená podoba pozdravu k ich sviatku, a teda, že dotyčný pán mi želá pekné sviatky. V poslednej chvíli som sa zasekol a radšej som sa predstavil . Urýchlene som si veci overil u Eldara a naozaj - ten pán, keďže sa narodil na prvý deň ich sviatkov „Novruz", tak mu to zostalo ako meno. Neviem si predstaviť, aby niekto u nás celý život chodil s menom „Vianoce". Ale to je môj problém...
Podobne je to u ženských mien. Tu mám príkladov podstatne menej, ale uvediem aspoň dve ženské mená : „Sema" - obloha, nebo alebo ďalšie meno „Fidan" - púčik.
Zaujímavé je sledovať aj vývoj priezviska v Azerbajdžáne. To je nemenej obšírna téma, preto o tom možno nabudúce.
