Hneď v úvode treba uznať, že hlavná cestná sieť má celkom dobrý povrch vozovky. To najmä keď porovnám s našimi cestami, kde mám pocit, že ten stav vozoviek sa u nás nie zlepšuje, ale skôr zhoršuje. Tu je to už horšie s takými „detailami" ako je vodorovné i zvislé značenie ciest, zvodidlá a podobne.
Zaujímavejšia je situácia s povrchom vozovky na vidieku. Hlavná cesta cez dedinu je ako tak poriešená, ale tie ostatné v uličkách dedín - tam je väčšinou len „gruntovaja doroga". To je niečo, čomu v slovenčine ťažko nájsť ekvivalent. Skrátka keď je sucho, tak nie je problém (kúdole prachu za problém nepokladám), pravda s podmienkou, že „prispôsobite rýchlosť jazdy stavu a povahe vozovky". Keď je po dážďoch, tak radšej vytiahnite gumáky, alebo „seďte doma".
Dôvodom na zaujímavé situácie by nemali byť ani pravidlá cestnej premávky. Tie sú dnes už asi celosvetovo veľmi podobné. Aspoň na papieri. Realizácia týchto pravidiel v praxi - to je ten adrenalín, ktorý je treba zažiť. A o tom by sa dali písať nekonečné príbehy. Každý z nás ich už má celé priehrštia. Sem tam si ich vyrozprávame pri „pivných stretnutiach".
Samostatnou kapitolou v „pomyselnej knižke" by určite bola téma „POKUTY". Neverím, že v Azerbajdžáne je vodič, ktorý ešte neplatil pokutu tunajšej dopravnej polícii. Dokonca pokutu už „raz v živote" platil aj náš firemný právnik, ktorý je stelesnená spravodlivosť a studnica možných i nemožných rizík, ktoré „môže" život priniesť. A to už je čo povedať. Len pre ilustráciu cteného čitateľa uvediem jednu z aplikácii možného rizika ako to vníma náš Ilham.
V Azerbajdžáne je samozrejmou povinnosťou pri akomkoľvek stretnutí ponúknuť hosťa, alebo partnera čajom. Je samozrejmé, že k čaju Vám pridajú tiež nejaké sladké - minimálne kockový cukor, ale väčšinou sú to čokoládové cukríky, ktorých je tu neprieberné množstvo, a musím povedať, že sú naozaj dobré.
Presne v rámci týchto nepísaných pravidiel nám náš, už raz pomenovaný kolega, ponúkol čaj aj sladkosti. Rozdiel bol len v tom, že Ilham predtým, než nás ponúkol chutnými čokoládovými cukríkmi, najprv nám ukázal na krabici dezertu dátum, že cukríky ešte sú v záručnom termíne možnej konzumácie. No a predstavte si, že aj takýto strážca spravodlivosti už platil pokutu...
Čo už potom my ? My sme vďačný objekt tunajšej dopravnej polície. Žlté čísla na našich autách ich doslova priťahujú.
Aj túto, veľmi zaujímavú tému si nechám hádam na budúce (alebo možno pre seba...)
Dnes som si vybral úplne maličké zrniečko z každodenného filmu života na azerbajdžanských cestách.
Tou témou dnes je : „Potrebujem niečo previezť..."
Azerbajdžanci sú povestní tým, že niet problému, ktorý by nevedeli vyriešiť. Aj keď radšej sa nepýtajte ako ...? Skrátka nejako sa to vždy dá. Presne tak to platí aj pri probléme, že niekedy, niečo , niekde je treba previezť. Žiadny problém... Nech sa páči - tu je zopár riešení...
...že nič nevidí v spätnom zrkadle ? ... a to je snáď nejaký problém ?
Tu by isto iste pomohlo šrotovné... aj pre tovar, aj pre samotné auto...
Kurčatá a sliepky sú vďačným tovarom na "AZ trhoch"...
... tieto už "nedočkavo čakajú" na svojho kupca a konzumovateľa...
... celkom "bežný" predajný stánok. Vyberte si - zatiaľ je z čoho...
(p.s. ... prosím - neposielajte sem našu "Hygienu"...)
... no nie je to pohodlné ?
Zvieracia "odysea" na pokračovanie...
Urodilo sa , nuž čo stým ... ? Nepotrebujete ? Stačí zamávať...
Do tejto galérie vynáchadzavosti Azerbajdžancov prispel aj ďalší zo Slovákov pôsobiacich v Azerbajdžáne - Laco. Tu sú jeho tri príspevky. Žiaľ dialšie od neho už asi nebudú, lebo Laco sa za pár dní s Azerbajdžánom aj s nami, ktorí tu zatiaľ zostávame, rozlúči...
