Akokoľvek sa John snažil zachovať si kamennú tvár, pocítil ako mu z pravého oka vyhŕkla slza a nezadržateľne sa spúšťala po líci. V spotenej ruke zvieral malú sošku. Bola to novinárska cena za najlepšiu reportážnu fotografiu. Slza sa kĺzala ďalej až sa zastavila v kútiku úst. John ju rýchlo zlikvidoval špičkou jazyka a za búrlivého potlesku publika sa pokúsil o úsmev. Jeho pokus sa skončil iba nepresvedčivým úškľabkom...
„Prečo plačeš mamička?“ všetečne sa spýtal šesťročný Vovka a prštekom naháňal slzy po Aninej tvári.
„To nič synček, iba som si na niečo spomenula.“
„Na čo si si spomenula?“ dobiedzal Vovka.
„Na to, že dnes mám sviatok, a každý rok mi tvoj ocko priniesol kytičku snežienok. Sú to také malé biele kvietky, ktoré oznamujú, že sa končí zima.
„Ale prečo plačeš?“
„Pretože dnes ocko nepríde.“
„A prečo?“
„Pretože musel odísť.“
„Odísť?“
„Áno synček, ale on sa vráti. A zapamätaj si. Tvoj ocko je hrdina.“
„Hrdina? Čo je to hrdina?“ chrlil otázku za otázkou malý Vovka.
„No, hrdina je veľmi odvážny človek, ktorý pomáha druhým“ vysvetľovala Aňa.
„Aha... Á mamička aj ja môžem byť hrdina?“
„Ty už si môj hrdina Vovka.“ Objala ho a nežne pobozkala na čelo. „Som veľmi unavená. Na chvíľočku si ľahnem. Ty my zatiaľ niečo nakresli. Dobre?“
Pod ťarchou udalostí posledných dní Aňa zaspala.
Vovka si chvíľu kreslil a potom sa zahľadel z okna. Na neďalekej lúke upútali jeho zrak malé biele kvietky...
„Snežienky“ vykríkol. Prinesiem ich mamičke. Obliekol si bundičku nasadil čiapku a vykradol sa z domu.
Aňu vytrhol zo spánku obrovský výbuch. Cítila veľký tlak na hrudníku a nemohla otvoriť oči. Všade bolo plno dymu.
„Vovka, Vovka!“ kričala čo jej hlasivky stačili...
„John, opíšte nám, čo ste cítili, keď ste stlačili spúšť fotoaparátu?“ opýtal sa moderátor.
„Prepáčte“, povedal John zlomeným hlasom a nekontrolovateľne sa rozplakal. Na plátne za jeho chrbtom zo sutín trčala detská rúčka a v dlani zvierala kytičku snežienok.
