empty-head" author=" " />
Vtedy nastupuje fáza zvaná predstavovanie (aspoň v tých slušnejších kruhoch našej nechutne dekadentnej mládeže). To by sa tiež dalo považovať za jednoduchý úkon, navzájom si ľudia povedia mená, tí menej baktériofóbni si podajú ruky:)
A to je ten moment, kedy prichádza čas pre mňa a moju fenomenálnu pamäť. Som schopný vysypať z rukáva kedy bol upálený Jan Hus, hlavné mestá štátov, ale meno potenciálne zapamätateľného človeka zmizne ako gáfor a ostane len tvár. Tento proces mi však trvá zázračne krátko, obvykle pár sekúnd po predstavení už neviem, ako sa dotyčný volá.
Keďže o tejto chybičke krásy, jemnému nedostatku viem, za roky úspešného zoznamovania sa som doviedol takmer k dokonalosti rozhovory, kde nemusím použiť meno dotyčného. Takže keď na ulici stretnem nejakú bezmennú tvár, ktorú presne viem odkiaľ poznám, dokážem sa rozprávať aj hodiny, bez toho, aby si potenciálne zapamätateľný všimol čo len náznakom, že ani len netuším, ako by sa asi tak mohol volať, čakajúc na príležitosť, kedy to sám úchytkom spomenie. Poprípade stretneme strážneho anjela, ktorý mi povie ako sa volá:D
Ale občas sa malému faux pas človek nevyhne. To sa stáva, keď chudák bezmenný príde na to, že sa jeho meno stratilo na ceste medzi mojimi ušami a orgánom premýšľania.. A preto vlastne píšem tieto skromné riadky, ja úbohý nepodarok. Prepáčte. Vy, všetci, čo sa so mnou chystáte alebo aj nechystáte stretnúť. Jednoducho si Vaše mená nebudem pamätať, takže jediné, čo môžete spraviť je neustále v náznakoch spomínať svoje meno.. Alebo mi poriadne vynadať:D
PS: venované mojej láske, Monike
