
Zdroj" author=" " /> Napríklad taký ten klasický, každý ho pozná. Človek je niekde na nákupe/v práci/škole/tmavom lese/slepej uličke a zrazu ho začne naháňať nebezpečný násilník, vrah, najlepšie ozbrojený nejakým ostrým predmetom, poprípade strelnou zraňou. Niekedy takýto násilník svoju obeť, teda nás, dostihne. To je čas na to, aby sa človek zobudil. Ale stáva sa vám pravidelne, že pri zásahu nožom do srdca, podpálení toho benzínu, čo máte po celom tele, neprecitnete? Čudný pocit, keď nežijem, snažím sa pomstiť vlastnú smrť a z celej tejto krásnej situácie ma ráno zobudí budík. A čo z toho vyplýva? Asi nie som práve z tých, čo ľahko odpúšťajú:D
Ďalšou častou nočnou morou je pre mňa hrozba jadrového výbuchu. Niekedy to býva reaktor v elektrárni, inokedy odpálená raketa nejakej so spriatelených krajín. Výbuch zásadne v dostatočnej blízkosti na to, aby som mohol vidieť na oblohe zažiariť druhé slnko, ale zároveň dostatočne ďaleko aby moje telo nespálili vysoké teploty. Miesto toho dostávam silnú dávku radiácie, ktorá postupne ničí všetko živé v okolí (mňa nevynímajúc). Opäť však vyvstáva otázka, prečo sa mi pred očami v noci premieta práve takáto scéna. Asi som to v mladosti prehnal s hraním falloutu:P
V poslednej dobe ma však moje obľúbené nočné mory nejak obchádzajú. Neviem, či som už na ne príliš starý, viac nevnímavý k okoliu, či ľahostajný násilnej smrti. Najviac sa mi páči predstava, že si moje podvedomie jednoducho povedalo: "Už toho chudáka nebudem trápiť, veď už si so mnou užil dostatočnú porciu zábavy aj za troch." Jedno je však isté, o všetkých svojich láskach snívam oveľa radšej. A čo o mne hovorí táto posledná veta, to už nechám na vás.