Jediný, kto jej môžte pomôcť, je práve bohviekde a jej to nerobilo veľmi dobre keď si uvedomovala, čo ju čaká ak Ho nezoženie. Vzhľadom na stav zdravotníctva by mohla na sanitku čakať aj 2 hodiny a zatiaľ by mohla aj porodiť. Tá predstava ju vôbec nelákala, veď kto by umýval tú krv a vôbec, prečo by mala byť na všetko sama, keď na dieťa sú potrebný dvaja?
Našla telefón a vytočila Jeho číslo...
"Áno, pán doktor, tie tabletky, čo ste mi predpísali beriem pravidelne."
Nevedel, prečo mu doktor dáva také hlúpe otázky. Asi si myslí, že som už senilný. Ani sa mu veľmi nečudujem, veď nepoznám veľa ľudí môjho veku, čo by to mali ešte v hlave úplne v poriadku. Teraz ma určite pošle na psychiatriu, aby zistil, či nevidím všade okolo seba biele myšky. Keby ten vedel, čím všetkým som ja už prešiel a spomenul si na mladosť v koncentračnom tábore...
"Volaná stanica je momentálne nedostupná."
Tak toto sa môže stať jedine mne, tehotná žena sama doma, a odvoz žiadny. Na saniktu sa môžem vykašlať, kým tá príde, môžem byť už mŕtva a dieťa tiež. Spomenula si na príbeh, ktorý čítala v jendom ženskom časopise - o žene, čo do pôrodnice cestovala mestskou hromadnou dopravou. Zavrhla túto myšlienku ako úplný nezmysel, zobrala do ruky kľúčiky od auta. Tak pekne sa leskli a jej sa v tom momente nezdalo nemožné zládnuť cestu autom. Veď keď bude mať nejaké bolesti, rýchlo zastaví a nikomu sa nič nestane...
Kým mu doktor kontroloval tlak, pozrel na svoje predlaktie, kde sa ešte dnes dalo prečítať jeho číslo. Síce vyblednuté a skryté pod nánosom polstoročia, ale predsa len stále čitateľné. Dodnes nevedel pochopiť, prečo práve on mal prežiť a všetci jeho príbuzní zahynúť pod rukami fašistov. Čím si to zaslúžil? Veď nebol o nič lepší, ako jeho mladší bratia, rodičia, starý rodičia a najmilšia Emília. A teraz? Nikoho nemá, manželka zomrela pred 5 rokmi a syna zastrelili na hraniciach ešte počas minulého
režimu. Keď si spomenul na prázdny byt a niekoľko nasledujúcich rokov, čo ho ešte čakajú, veľa optimizmu do žíl mu to nevlialo...
Sadla do auta a len dúfala, že On bol včera natankovať, pretože už nevládze vyjsť po tom hnusnom schodisku naspäť do bytu a čakať na sanitku. Prečo len nekúpili byt niekde kde majú aj výťah?
"Panebože, ak si tam, prosím nech naskočí", povedala si nahlas, aby si dodala odvahy. Otočila kľúčikom a motor začal hladko bežať. Asi začnem veriť, pomyslela si iracionálne. Cesta do nemocnice jej bude trvať 15 minút ak sa nestane nič nepredvídané. Teraz už je všetko len na tom prckovi tam dole.
"Nemusíš sa veľmi ponáhľať", povedala nahlas a zreteľne hladkajúc si bruško...
"No, myslím, že môžete ísť, vyzerá to tak, že váš stav sa od našeho posledného stretnutia výrazne zlepšil. Mnohí vaši rovesníci by vám mohli závidieť", povedal doktor úprimne sa na neho usmievajúc. Vyzerá akoby to mal nacvičené, pomyslel si a obrátil sa na odchod. Neznášal ten smrad, ktorý nemocnice vedia produkovať. Nechce zomrieť v nemocničnej izbe, obklopený cudzími ľuďmi, šedými tvárami bez výrazu, ktoré len čakajú na to, až uvoľníte posteľ svojou smrťou. To radšej nech spadne pod kolesá nejakej električky, áno, to by mohlo byť rýchle a bezbolestné. Ale vedel, že na samovraždu nemá síl, inak by to dávno urobil keď videl ako mu rodičov berú do plynovej komory...
Už je skoro tam, nemocnica sa už na ňu usmieva svojimi nevľúdnymi, špinavými oknami a nápisom, ktorý už toho tiež zažil viac ako mu bolo na začiatku súdené. Teraz to už len dotiahnuť do konca. Keď zrazu pocítila nekonečne veľkú bolesť a na malý okamih nevedela, kde je. Potom jej to došlo a prudko skočila na brzdu. Nasledujúcej zrážke však už nebola schopná zabrániť...
Vyšiel cez hlavný vchod a poberal sa prejsť cez priľahlú komunikáciu. Myslel na to, že musí kúpiť paradajky, doma už žiadne nemá a keď sa obzrel, či nejde auto, bolo už neskoro. Možno to takto bude aj lepšie...
O niekoľko hodín sa pôrodnou sálou ozval krik čerstvo narodeného dieťaťa.
"Je to dievčatko,aké jej chcete dať meno?"
"Emília", povedala z posledných síl...
