Vtom pocítim na tvári jemný vánok. Inštiktívne pozriem na okno. Otvorené. Ako vždy. Kašlem na to a spím ďalej. O niečo neskôr (netuším kedy, keď spím, nerozoznávam čas) mi čiasi ruka hľadí tvár. Pociťujem ľudské teplo. Neviem, komu patrí. Otvorím oči. Jasné svetlo mi ihneď udrie do očí. Prudko sa posadím a šialene dýcham. Cítim, ako mi skáče srdce sem a tam. Mám pocit, že mi každú chvíľu vyskočí z hrude a roztrhá mi pyžamo na franforce. Nezmôžem sa na slovo. To, čo som videla a počula, si navždy zapamätám. Bola som si na 100% istá, že je to On.
Nerozumela som mu ani slovo. Hovoril cudzou rečou, podobnú mumlanine malého dieťaťa. Mal hlboký, no mäkký hlas. Napriek tomu, že som mu nerozumela slovne, cítila som, ako mi rozumie On. Sálalo z neho neskutočné teplo, ktoré ma len naďalej ubezpečovalo, že je tu so mnou niekto, kto mi rozumie a kto ma má rád. Konečne!!
Chytil ma za ruku a vtom mi začali stekať po tvári slzy. Nevydala som ani slovka, len tiché vzdychanie vyvolávané slzami. Napriek tomu som mu povedala všetko. Všetko, čo som mala na srdci. Všetky moje trápenia a depresie bez konca. Všetky moje obavy...On to vedel už dávno. Prišiel ma len navštíviť, pozrieť ma...Naplnilo ma to nesmiernym pokojom a úžasom. Pozorne a pokojne si vypočul moju tichú spoveď.
Z celého srdca som si priala, aby tu bol navždy. Aby tu pri mne zostal a vypočul si aj to, čo nikto nepočúva a nikoho nezaujíma. Priala som si, aby každý človek na tejto planéte bol presne ako On. Aj ja som chcela byť ako on. Kašlala som na to, či ma niekto vidí,či počuje. Na rozlúčku mi dal ľaliu. Pustil mi ruky. Začala som plakať ešte viac. Utrel mi slzy.
Začalo svitať. Vtom, v zlomku sekundy ma strašne miklo. Otvorila som prudo oči. Čosi ma tlačí. Pozriem sa. Moja mp3-ka. Takmer vybitá. Otvorím dlaň. Ľalia. Slzy sa opäť zjavili. Bola som na pokraji blaha.
Ďakujem.
