Lenka Frialová
Koniec alebo začiatok mlčania?
Tri dni pred Vianocami sa konal mediálny pohreb. Pohreb 20 ročného rádia, ktoré si čo-to prežilo položila byrokarcia. A byť pri tom v priamom prenose na vianočnej nálade nikomu nepridalo.
Tri dni pred Vianocami sa konal mediálny pohreb. Pohreb 20 ročného rádia, ktoré si čo-to prežilo položila byrokarcia. A byť pri tom v priamom prenose na vianočnej nálade nikomu nepridalo.
Je ich, samozrejme viac, ale tie najzákladnejšie som vtesnala do "prvej desiatky". Každý z nasledujúcich dôvodov je sám osebe nie tak atraktívny, ako keď sú spolu všetky na "jednej lodi". A keď k tomu ešte pridáte krásne počasie, žiadne zranenia ani iné nepríjemnosti, tak vám môžem zaručiť nezabudnuteľné zážitky.
12 bratov Cechov a Cesiek, 5 Slovakov (z toho traja Bratislavcania) a dve Polky. 27 hodin tam, 27 naspat. Warsava, Riga, Tartu, Tallinn. 4 dni cesty dokopy, 5 (u niektorych 6) dni putovania. 5 skupinek, 5 roznych startovacich miest, jeden ciel - Tartu. v priemere 25km za den, 20kg na chrbte. a nasa trojclenna skupinka dala cca 125km.
Mám super kamoša. Je to rovesník, ale je z Ruska. Rečovú bariéru vieme prekonať spoločným pohľadom na vec. Beriem ho všade, aj keď je niekedy priťažký, no som rada, že je so mnou, je mojím tretím (analógovým) okom. Strávili sme spolu celé detstvo. Bol najprv kamarát môjho otca, no odlúčili sa, prednosť mal novší model. Pripadol mne a ja som za to veľmi rada. Precestovali sme spolu kus sveta, aj keď len toho slovenského, do lietadla ho neberiem, aby mu to neuškodilo na žalúdok. Aj napriek vysokému veku a poškodenému očku sa mu snažím venovať a utužovať ho pri živote. Zenit.
Aj keď som dlho odolávala, predsa som len šla. Takisto dlho som sa odhodlávala napísať o tom blog. Sarajevo nesklamalo.
V skratke. Počas mojich už nie jeden krát navštívených milovaných festivalov letných som sa rozhodla zhrnúť veci, aký má taký správny festival vyzerať, resp. ako ich vidím ja a čo na nich nesmie chýbať.
Takto nejako by som mohla nazvať deň sv. Valentína, ktorý som zažila s mojim drahým. Skutočne nezvyčajný Valentín bez akýchkoľvek srdiečok, čevenej farby a inej rôznej krutej romatiky. Jednoducho taký, aký má byť.
Nie, nehľadajte za tým nič alegorické. Mám na mysli skutočnú ovečku. Áno, to také malé čo má veľa vlny, méka a štrngoce jej zvonček na krku. A práve takáto jedna maličká ovečka mi na jednej agroturistike dala poriadne zabrať a spôsobila menšiu traumu...
Mala som možnosť ísť do Slovinska na 6 dní. Najprv som váhala, však čo, nejaké Slovinsko...ale nakoniec neľutujem ani minútu. Netušila som, že krajina, ktorá je pre turistický ruch len akýmsi nezaujímavým miestom pred obľúbeným Chorvátskom je v skutočnosti krásnou zmeskou nielen fauny a flóry, ale aj kultúr..
Každoročná akcia opäť v akcii. Opäť sa okolo 30 šialencov rozhodlo cez tmavú a mrazivú noc poraziť jeden z vrcholov našich Tatier. Kriváň. A ja som bola pri tom. Áno, konečne aj ja som išla na ten slávny legendami opradený nočný výstup na Kriváň!
Pôvodne som chcela hľadať čosi iné v tom šuplíku, no osud mi dal do ruky červenú, mierne dokrčenú krabičku veľkosti asi tak A4. Asi od bonboniéry. Bola založená medzi hrubými fotoalbumami, tak som si intuitívne myslela, že tam budú len nejaké fotky z dovoleniek. Moja zvedavosť mi však nedala na výber a krabičku som otvorila.
Síce som tejto téme obetovala celú SOČ-ku a tým pádom by mi mala prerastať cez hlavu, táto téma je čím ďalej /nielen pre mňa/ viac-menej závažná.
Bolo to dávnejšie. V jeden pekný snežný večer som čakala v Ružinove na autobus. Okoloidúce indivíduá som si nejako nevšímala....až na jedno. Najprv chcel vedieť, koľko je hodín a či sa istým autobusom (zhodou okolností tým istým) dostane na vytúžené miesto. A práve o tomto mieste mi začal tento muž hovoriť.
Takéto bolo heslo našeho školského 5 dňového úletu zvaného Stopy. Prebratá melódia z jednej punkovej pesničky bola našou dočasnou hymnou:)
Ako každý večer, aj tento si tesne predtým, ako pôjdem spať, pustím mp3 prehrávač. Po chvíli sa mi zatvárajú viečka a mp3-ka sa mi kĺže po perine. Nevnímam. Pomaly upadám do spánku.
Keď som s týmto prišla za našimi, tak okamžite chceli vedieť, ako sa taká dadistická báseň robí. Veď dadaizmus je umelecký smer, čo aká báseň? Tak som im doniesla čítanku zo školy pre tretie ročníky na strednej, otvorila som stranu 222 a začala som čítať, čo tam bolo napísané:
Sedím s najlepšou kamoškou a zároveň bývalou spolužiačkou na kofole a kecáme. Zrazu prejde téma na straré zlaté časy zo základnoškolských lavíc a pustíme sa do sentimentálneho spomínania a strašného rehotu.