Neviem už, ako sa volal, tak mu dajme meno Karol. Karol bol viecmenej bez domova, momentálne býval vo Vrakuni vtedy známych hangároch pri útulku Mea culpa. Útulok bol vytvorený hlavne pre rodiny so sociálnymi problémami. V týchto hangároch našli svoj prechodný domov kvantá bezdomovcov. Vzhľadom na tú krutú zimu sa mi zdala myšlienka prichýliť týchto ľudí a aspoň im dať najesť, veľmi šľachetná. No do istej miery. Karol mi rozprával, ako ho na ulici oslovili ľudia (asi od sociálky), že mu ponúknu ako-také ubytko, stravu...Karol toto pozvanie prijal, no bol prekvapený, priam zhrozený stavom "príbytku". Vraj mal štyridsiatky teploty, nikto sa oňho nestaral, iba ho odviezli do blízkej nemocnice,no tam ho odmietli bohvieprečo vyšetriť. O všiach ani nehovoriac. Niekto má doma domáce zvieratko, iní partnera alebo oboje a oni v hangároch mali vši a myši. Nehovoriac o tom, že všetky Karolove veci boli týmto hmyzom napadnuté a museli ich neskôr aj spáliť. Dali mu nové.
Strava taktiež nebola bohviečo, hlavne pri Karolovych teplotách a horúčke to obzvlášť neprospelo. Naopak, jeho stav sa zhoršil, dokonca neskôr s plačom poznamenal, že keby vedel, že neprežije, asi by od samého smútku a žiaľu zomrel, pretože strašne túži držať v náručí svoju malú dcérku.
Ráno okolo šiestej-siedmej (možno aj neskôr, časy niesu moja silná stránka), boli skromné raňajky, po nich museli bezdomovci opustiť stanový tábor. Vačšinou šli rozdávať do ulíc časopis Nota bene. Karol však nemohol. Bol chorý. Kým boli ľudia preč, personál vraj odšievaval(neviem presné skloňovanie, ale myslela som tým odstraňovanie vší:)). Neskôr sa však z toho dostal. Večer po návrate ľudí do tábora nasledovala taktež poskromnejšia večera zložená prevažne z polievky alebo gulášu...
Zhruba toľko mi povedal Karol. Po skončení rozhovoru (teda monológu:)) sa so slzami v očiach rozlučil. Stihol mi ešte ukázať fotku svojej dcérky, manželky, seba...
