Jednalo sa o trestnú vec. Presné mená a údaje tu z dôvodu ochrany súkromia nebudem uvádzať. Išlo už o hlavné prejednávanie, keďže predbežné prejednanie žaloby už prebehlo pred rokom.
V januári roku 2001 istá žena asi 19 ročná(pol roka po maturite, ináč dosť pohľadná – za krásou sa však skrýva pravá identita) vlákala do svojho bytu svojho expriateľa, keďže obžalovaná odmietla vypovedať presnú zámienku neviem. Tam ho následne jej kamaráti zbili, okradli ho o zlato, peniaze (počas pojednávania padli asi tri sumy, takže môžeme si vybrať a) 3000 Sk, b) 5000 Sk a c) 10 000 Sk. Aby toho nebolo málo, tak ho ešte vyzliekli a tak dokopali. Vec bola kvalifikovaná ako lúpež.
Teraz sa píše október 2009, čiže 8 rokov po tom ako sa stal skutok. Ako to na súde asi vyzeralo? Najprv obžalovaná a jej obžalovaný kamarát odmietli vypovedať, tak isto ako pred rokom na predbežnom prejednaní žaloby, no čo už, je to ich ústavné právo. Poškodený na súde chýbal, keďže je v cudzine a vráti sa až v januári, veď kto by 8 rokov čakal na pojednávanie, ... Predvolaní boli 2 svedkovia.
Prvý bol očividne ich kamarát, keď vošiel do sieni, tak na nich žmurkol. Chlapec zložil prísahu, že bude hovoriť pravdu a nič viac než pravdu. Sudkyňa sa ho pýtala na zopár otázok, žiaľ na väčšinu vecí si nevedel ani spomenúť, veď kto by si po 8 rokov, konkrétne pamätal koľkokrát sa zdržoval v byte obžalovanej a kedy mu presne volali a pod. Z jeho výpovedi sme sa prakticky nedozvedeli nič.
Potom prišiel druhý svedok. Ten si na začiatku tiež absolútne nič nepamätal. Ani to, že bol za ním vyšetroval, kde je svedecká výpoveď. Po jej prečítaní sudkyňou sa rozpamätal, že poškodený sa u neho zastavil potom, čo ho okradli a že mu porozprával, čo sa stalo. Nasledovali otázky advokáta a prokurátora ako dlho sa poznali a koľkokrát sa stretli a pod. (Okrem týchto otázok a otázok ktoré už boli vlastne zodpovedané sa advokáti sa nespýtali).
Nakoniec pojednávanie sa odročilo na január, keďže poškodený sa zdržiava v cudzine.
Osobne nerozumiem tomu, aký má význam, či už pre poškodeného alebo aj všeobecne, to aby sa vec riešila 8 rokov. Je to podľa mňa úplne neprimeraná doba. Nechcem sa hrať na odborníka a svetoznalca, ale aby takýto proces mal zmysel musí prebehnúť do 3 – 4 rokov od činu a nie po 8 rokov, keď si už nikto na nič nepamätá a pod.
Ešte jedna vec, ktorá mi utkvela v pamäti bol spôsob zaznamenávania pojednávania. V trestných veciach vedľa senátu sudcov sedí zapisovateľka a zapisuje to, čo jej nadiktuje sudkyňa. Neviem no, v dnešnom svete existuje, niečo ako audiozáznam a videozáznam, tak nechápem prečo to funguje práve takto. Je to strašne zdržujúce. Na civilných pojednávaniach je to ešte horšie, tam každý sudca používa diktafón, kde tiež všetko on zaznamenáva. Väčšinou si to pre istotu kontrolujú, či to tam fakt zaznamenali, alebo tam pretáčajú pásku a pod. Osobne by som navrhoval vyriešiť to jedným videozáznamom alebo súvislým audiozáznamom, ale k tomu by bolo potrebné ďalšie technické a aj legislatívne opatrenia.
