Láska na prešovskej stanici

Tak teda, bolo už niečo po piatej a my sme si sadli na lavičky v prešovskej stanici- sú železné(asi) a okrúhle. Ako to býva všade, aj tu prespávalo zopár bezdomovcov. Traja postarší chlapi sedeli spolu na 1 lavičke a dalo by sa povedať, že sa k sebe túlili. Účinky čuča už vyprchali a tak im neostávalo nič iné. Ale mňa zaujala dvojica bezdomovcov. Chlap a žena. Sedeli veďla seba a spali- tým spôsobom, že hlavu mali na kolenách. Ona mala ruky schúlené pod sebou a on mal jednu ruku prehodenú cez jej ohnutý chrbát. Takto spali pár minút a potom tej žene spadla z hlavy čiapka. Chlap sa v tú chvíľu zobudil, mierne zmätene sa poobzeral a zbadal čiapku. Zdvihol ju, oprášil(aj keď nemal najmenšiu šancu ju vyčistiť, lebo bola úplne špinavá) a nasadil jej ju jemne na hlavu. O 5 minút sa to zopakovalo a davál sakramentský pozor, aby ju nezobudil. A ani ju nezobudil. Prišli mi ich ľúto. Viac ako tých 3 chlapov. Neviem, či mali lepší alebo horší osud, alebo či vôbec má zmysel, baviť sa v ich prípade o lepšom či horšom osude. Neviem ani ktorý z nich si to zapríčil a kto nie, kto je dobrý a kto zlý. Ale z tej dojice vyžarovala neuveriteľná oddanosť, láska, spolupatričnosť a veľa ďalších vecí, čo v mnohých vzťahoch chýbajú. Nemajú kde spať, kam si zložiť hlavu...položili si ju (a nielen symbolicky) na vlastné kolená. Nevyzerali, že sa chcú sťažovať. Ale ani, že sa im to páči. Cítila som v nich malú dávku nádeje, ktoré síce len jemne ohrieva ich životy, ale je tam. Neviem, či im to pomôže nejakým spôsobom prežiť alebo čo. Len mi ich prišlo ľúto... toľko pocitov naraz ako bolo v očiach toho muža som už dlho nevidela.