Malá melanchólia a možné/ nemožné odpustenie

Tik- tak, tik- tak,...čas neúprosne beží a nech sa akokoľvek snažíš, tak ho nechytíš, nezastavíš. A ty sa nevieš rozhodnúť... chceš vrátiť čas či ho posunúť o pár dlhých chvíľ dopredu? No to všetko sú len úvahy. V našom časopriestore nie je možný pohyb dopredu či dozadu, ako sa zažiada a za svoje omyly musí každý pykať.
Chyba je, bola aj bude. Môžeš zašiť dierku, ale zašívané miesto neodstrániš. Tak teda nesed’ na zadku, ale čosi urob! So zdvihnutou hlavou povedz, že ti je ľúto...že také skalmanie si nezaslúži...že vieš, čo je nesprávne...len škoda, že si na to prišiel až teraz. A o to viac to bije do očí a bolí a krváca...na priestel náplasť nepomôže. Nezabúdaj, že sú aj iné možnosti.

Len neuteč. Daj im možnosť a šancu, aby to strávili, ale neuteč! Nie zbabelo, nie so stiahnutým chvostom... Neľutuj svoj život, ale mysli- ako to odčiniť alebo aspoň zmierniť.
Lepšie málo slov ako žiadne. Lepší pohľad odpustenia ako pohľad do zeme. Lepší vysvetlený omyl ako nevysvetlené mlčanie.
Chce to čas. Daj im ho, lebo ho potrebujú viac ako ty, aj ked’ ho majú nadostač. Dva, tri, štyrikrát viac ako inokedy. Povedz, že máš rád a citíš svoju vinu. Odpustenie je nadohľad.

Nezabúdaj, že medzi čiernou a bielou je široká škála farieb. Tak si vyber tú správnu, tú svoju a chod cieľovou cestou na ceste odpustenia za štastím...