Nemecké mestečko Freinsheim leží na Vínnej ceste, teda na Weinstrasse, vo vinárskom regióne Pfalz. Jediný zdroj informácii o ňomnám poskytoval tento zdrap papiera s mapkou:
Keď sme vystúpili na železničnej stanici, nevedelsom ani kde je sever, ani ktorým smerom sa vydať k prvému stanovišťu.Našťastiesme ešte v Mannheime kúpili odborný časopis Benjamin Blümchen, ktoréhoprílohu - profesionálny kompas - sme využili pri plánovaní na ktorú svetovú stranu sa vydať.
Neplánovalisme nasucho ani nahladno. Kým sme popíjali Neuer Wein a čakali naFlammkuchen,
dvaja členovia výpravy starostlivo podčiarkovali položky v dvadsiatich jedálnych lístkoch.
Poviem vám, nebola to jednoduchá robota, niektoré položky sa opakovaliviackrát, a aj ich kalorická hodnota bola veľmi premenlivá, takže tobola jednoznačne netriviálna úloha z optimalizácie.
"Na stanovišti 18 si dámejelení guláš s brusnicami", začul som len tak na pol ucha. Niečo sapomrvilo v mojom pravom vačku nohavíc. Nezúfaj, upokojoval sompeňaženku,stanovište číslo osemnásť je ešte ďaleko. Niktonevie, čo sa všetko medzitým prihodí.
Dopili sme "nové víno" a dojedli vynikajúci chrumkavý "koláč" so slaninkou,cibuľkou a smotanou. Posledná položka v 20 jedálnychlístkoch bola podčiarknutá, mohli sme sa vydať na cestu.
Podmnohýmifotkami sa skrývajú ďalšie podrobnosti, treba sa len trochu pohrať s myškou as kurzorom na monitore. Teda ak vám to funguje tak dobre ako mne ...
Keďže sme zásluhou kompasu vedeli, kde je sever, vybrali sme sa tým smerom docentra mestečka nájsť stanovište s číslom jeden. Centrum mestečkaFreinsheim je síce malé, ale milé, ceduľku s číslom jeden sme našli rýchlo.Významný prvý vstup našej výpravy do kulinárskeho sveta somzaznamenal na krátke video:
>
Hodovanie sme začali, ako sa na Slovákov patrí, polievkou.Nie však hocijakou, ale tekvicovou (Kürbis Supp). A tak ako zastarých čias, chlípali sme ju jednou lyžicou. Aj keď nie drevenou.
Tetuška nám polievku naservírovala s takouláskou, že aj vyzerala tak vynikajúco, ako chutila:
Stanovište číslo dva bolo len o niekoľko krokov ďalej, blízko starej radnice, na hlavnom námestí mestečka:
Začali sme vo svojom výbere pritvrdzovať - "Saukoppsülze" v miestnom dialekte, vnašom nárečí asi niečo medzi huspeninou a tlačenkou, vo všetkých rečiachvýborná pochúťka:
Veľmi príjemne sa nám na stanovišti číslo dva sedelo, ale čakala nás ešte dlhá cesta a týmtoležérnym tempom by sme sa nikdy nedopracovali ku číslu 20na konci tohto príspevku.
Podľa plániku sme mali opustiť mestečkosmerom na juh a dostať sa konečne do vinohradov. Než sme tak učinili,najmladší člen výpravy skontroloval aktuálnu polohu svetových strán:
Na stanovišti číslo tri sa naša výprava nepotešila. "Volské prsia s chrenom (Ochsebruschtmit Merredisch) užnemajú", musel som prekaziť manželkine chute, keď som sa vrátil odpultu ku stolu. "Čo to vravíš", nechcela mi rozumieť manželka, "aképrsia, chcel si snáďpovedať hruď , nie!?", uľavila si nahlas. "Kde vy už máte prsia ...",dodala asi v duchu.
Ako náhradný program vyhral Liptauer Brod, ktorý nie náhodou chutil ako slušnánapodobenina bryndzovej nátierky:
Už z diaľky sa od stanovišťa číslo štyri šírila vôňa grilu. Bola mimoriadne lákavá,žiaľ nie ten "šór", ktorý pred grilom čakal. A tak znova zvíťazil náhradnýprogram, tentoraz chlebík s pečeňovou paštétou.
Začali sme pomaly tušiť, že starostlivé plánovaniena nultom stanovišti pri železničnej stanici budeme musieť zameniťčasto za improvizáciu. Pri stánku označenom na mape číslom päť som ajchvíľu stál v rade na plánovanú "oblátku" (Waffle no Omas Rezept), ale po dlhej chvíli čakania vyhrallepší nápad. Za päťdesiat miestnych halierov sme si kúpili strapechrozna Dornfelder:
Na stanovišti číslo šesť sa pýtalo znova niečo napiť. Aby to malo logiku anadväznosť,
dali sme si pohárik s kvalitným červenýmDornfelderom. Aj deťom sme kúpili niečo do série - hroznový strik(Traubenschorle).
Slniečko pripekalo čoraz viac, atmosféra takpríjemne hustla a ja som si začal všímať veci, ktoré aj básnik, nielenmatematik, začne viac vnímať po víne. Teda, nie žeby som si touvedomoval vtedy a tam, to skôr až teraz, keď dodatočneprezerám fotky. Prestávajú mať dokumentárny charakter a začínajú maťviac taký ľudský rozmer. Ako ten tieň pohárika na tričku mojejmanželky.
Zo stanovišťa číslo sedem a osem chýba dokumentácia úplne. Naprvom menovanom si dal najstarší syn "lančmít"(Fleschkes), na posledne menovanom stredný syn zasmäsový špíz s pečivom (Spiessbrode im Weck). Fotil som až na stanovišti deväť, kde sme si,úplne výnimočne, dali jedlo podľa plánu. Bola ňou zas netradičnápolievka, tentoraz z rizlingu, citrónovej trávy a kokosovéhomlieka (Rieslingsuppe mit Zintronengras und Kokosmilch).
Chutila lahodne, tak ako všetko na obrázku nižšie.
Stanovište číslo deväť bolo najkritickejšie. Blízkoneho bola odbočka, ktorá by nás podľa mapy zaviedla naspäť na železničnústanicu a odtiaľ vláčik domov do pohodlia mäkkých foteliek amatracov. Teplo stále ešte neustupovalo a čas letel neúprosne. Bolo zrejmé, že ďalší priebehvýpravy musíme urýchliť, inač môžme čakať vzburu mužstva.
Akokapitán som poslal posádku napred na stanovište číslo desať (syrovýšpíz - Kees vum Schbies) a ja som pri starom gaštane zabočil na malú stranu.
Na stanovišti číslo jedenásť som poctivo vyčkal radna zemiakové placky s jablkovou dreňou (Grumbeerpannekuche mitAppelbrei) pre nášho najmladšieho syna. Kým časť výpravy dojedala aktuálne menu, ja som saobetoval a vybral dopredu na stanovište číslo dvanásť, aby sa ním zvyšokrodiny nemusel zaťažovať. Viď fotku schovanú nižšie ...
Na stanovišti číslo 13 smevyužili, že vysmädli deti (hroznový strik) a na stanovišti číslo 14ten istý fakt u mojej manželky (sekt).
Ďalšie stanovište sa v mnohom líšilo od ostatných. Napríklad aj tým, že pri ňom bol záchod.
Na kopčeku s číslom pätnásť vysedávali účastníci, unavení buď dlhou cestou zasebou, alebo, ešte horšie, unavení z tej predstavy dlhej cesty pred sebou,každý podľa toho, ktorým smerom kulinársku trasu začal.
Tuniekde som si najviac uvedomil rozdiel medzi mojimi doterajšími spomienkamina všetky vinobrania či iné vinné slávnosti a na tentodnešný Weinfest. Vyjadril by som sa odborne - tento vo Freinsheime bude tvoriť vmojich spomienkach singulárny bod. V tom dobrom slova zmysle.
Aha, aletoto je príspevok o inom, hneď to napravím. Pozrieme do zoznamu, ktorýspisoval najstarší syn, a čo vidím - na stanovišti číslo 15 sme kúpilipraclík (Brezl). Zachovala sa z neho aj fotka. Bol určený prenajmladšieho člena výpravy, ale ten sa najprv vybral s maminou nazáchod v predchádzajúcom obrázku a tak mu praclík zatiaľ podržalstredný syn z tejto rozprávky o troch bratoch.
Zvyšok výpravy sme sa pomaly od pohody na nižšieuvedenom obrázku presunuli ešte nižšie v tomto príspevku, aby sme sapokračovali v napĺňanísvojich neľahkých povinností.
Stanovište číslo šestnásť bolo vo vile s veľkým dvorom.Keďže som sa stále držalhesla, že hlad je len prezlečený smäd, vypýtal som si od tetušky decičervenéhoCuvée s prevahou Cabernet Savignon. A že mám slabosť pre ľudské omyly, ani som ju nezahriakol, keďminaliala plný pohár, aj keď som si pomyslel, že to druhé deci ztých dvoch je už navyše. Ako neskôr vysvitne, mýlil som sa.
Na ďalšej fotke, ako aj na niekoľkých predchádzajúcich, si môžtevšimnúť, že v tomto regióne gaštan a vinič patria k sebe.
Blížime sa späť k mestečku. Stanovište sedemnásť sme praktickypreskočili (minerálka) a tesne pred poslednými tromi sa celá rodinaznova dala dokopy. "Kde je môj praclík?", spýtal sa Peťko. Pozreli smesa vyčítavo na jeho brata, ktorý ho mal len podržať.
To už davy zhustli a stánkov bolo viac ako povoľovala mapka.Nikde žiadne číslo 18, nikde žiadna vôňa po guláši, nieto ešte po brusniciach. Vmužstve očividne narastalo nespokojné mrmlanie, schyľovalo sa kumalej vzbure v podpalubí. Výprava trvala už pridlho a koniec bol v nedohľadne.
A tak sa vedenie výpravy operatívne rozhodlostočiť kormidlo smer Bahnhof. Ledva, ledva smestihli vláčik, ktorý sa snažil na nástupišti pohltiť všetkých záujemcovo ústup. Vylial som na koľajnice pod kolesá to deci vína navyše avláčik nás za odmenu ešte prehltol do svojho preplneného vnútra.
Dnes mi je ľúto tých poslednýchtroch vynechaných stanovíšť, určite by sme ich našli, tak ako ony nás našlina každom kilometri.
Ale aspoň sa mi tých sedemnásť zastaveníjesene viac hodilo do titulku ...
