Matematik na Slovensku po 12 rokoch v cudzine. Do roku 2008 písal na tomto blogu vážne o veciach tak, že nebolo jasné, či to myslí vážne. Chcel záujem vzbudiť, nie uspokojiť. Zoznam autorových rubrík: Muzika, Internet, Fotoleto, Filmy, Ostatné, Kalifornia, Návrat, Nezaradené
Sám som si na vine. Niekde som musel zadať dátum narodenia povinne, niekde som ho napísal zo zištných dôvodov a niekde som sa len dostatočne dlho nezamyslel. A tak sa počet gratulantov, ktorých som v živote nestretol a ktorí mi napriek tomu srdečne blahoželajú rok čo rok k sviatku a ponúkajú skvelé darčeky, neustále zvyšuje. Hlavne v tejto dobe, ktorej vládne internet.
V túto chvíľu sa v mojich myšlienkach miešajú spomienky na dni včerajšie s myšlienkami na zajtrajší odchod. Mal by som sa asi ovaliť mŕtvym zajacom po hlave, lebo som nejaký moc sentimentálny, ale možno je to len tým úpalom z posledného slnečného víkendu v Santa Fe, spolu s jedným týždňom stráveným v nadmorskej výške viac ako 2000 metrov a teraz tou prudkou zmenou počasia. Kto chce, môže posúdiť sám. Tu sú posledné a nanajvýš aktuálne zábery z upršaného Santa Fe.
Prvý pracovný večer tu na konferencii počas welcome party prebehol dobre. Úspešnosť vlastnej mravčej práce môžte merať aj úspešnosťou toho ako si ostatní členovia mraveniska pamätajú, kde vás už kedy na akej prednáške a konferencii videli. Z tohto pohľadu sa síce žiaden zázrak nekonal, ale citeľný pokrok som zaznamenal. Tentoraz len jeden účastník z tých mnohých, ktorí sa srdečne so mnou zvítali ako so starým známym, netrafil ani konferenciu, ani tému mojej prednášky.
Keď niekto spomenie slovo galéria v súvislosti s hlavným mestom Nového Mexika, ako prvý zvykne uviesť fakt, že Santa Fe ich má viac ako New York. Teda ak sa počet galérií prepočíta na počet obyvateľov. Bude to aj tým, že v Santa Fe žije menej ako 70 tisíc obyvateľov, ale ja aj tak dnes chcem písať o iných ako tých 200 galériach, do priestorov ktorých tu môžte na prechádzke mestom vstúpiť. O tých, ktorými sa môžte prechádzať a pritom ostať naďalej na čerstvom vzduchu.
Toto je logické pokračovanie článku Ako som zajtra docestoval do Santa Fe. Všetko išlo za posledných 36 hodín podľa plánu, takže vzrušenie hľadajte v iných príspevkoch.
Niekedy fámy vzniknú bez nášho pričinenia a nás len potom baví ich udržovať pri živote. Ako tá o tom, že mám rád šľahačku. Raz som omylom na oslave v práci zobral plnú fľašu zo stola, ktorá tam bola nachystaná na koláče, a naložil si z nej bohato na šľahačkovú tortu. Odvtedy je to v našom kolektíve často téma číslo jedna. Podobne je to s fámou, že som vraj závislý na internete. Posúďte sami ako som si pripravil časový rozvrh mojej zajtrajšej cesty na matematickú konferenciu v Santa Fe.
V Nemecku sa začiatok platnosti nového zákona zvyčajne ohlasuje dlho vopred. I ten o zavedení študijného poplatku 500 eur za každú študujúcu hlavu na jeden semester je v niekoľkých nemeckých spolkových krajinách známy už vyše roka. Aby nikoho, koho sa to týka, nezaskočila obálka v poštovej schránke s úradným listom a s predtlačeným bankovým príkazom. Napriek tomu sa nie každý stihol na túto eventualitu psychicky a finančne pripraviť. A tak, ako sa blíži 15. február - deň splatnosti prvej najväčšej európskej bankovky za vysokoškolské štúdium, sa aj na univerzite v Heidelbergu začínajú horúčkovito hľadať iné možnosti.
Človek vysloví nejakú bláznivú myšlienku, aby pobavil vlastnú rodinu a ona, namiesto toho aby sa len zasmiala a ďalej nerušene venovala svojim každodenným povinnostiam, začne vám ju pred očami rozvíjať do nebezpečných rozmerov. Všetko to začalo jednou nevinne vyzerajúcou mapkou. Našiel som ju na internete a znázorňovala kulinársku trasu po vinohradoch v okolí mestečka Freinsheim spolu s 20 zastávkami a s rovnakým počtom stručných jedálnych lístkov. V každom stánku si dáme jedno menu, zažartoval som bezstarostne pred rodinou. Zobrali ma smrteľne vážne.
Keď sa o chvíľu vyberiem domov z môjho pracoviska tu na heidelbergskej univerzite, možno nestretnem po ceste k autu ani jednu živú dušu. Aj diaľnica cestou domov bude prázdna a všetky miesta na parkovanie budú už na našej Kloppenheimerstrasse obsadené.Hoci ani to mi nie je jasné, komu vlastne tieto úvahy teraz venujem. Haló, je tu vôbec niekto na blogu? Hm, nik sa neozýva. Nečudo, majstrovstvá sveta vo futbale práve pred necelou hodinkou začali.
Dlho sa tradovalo, že chodba vedie popod rieku niekde na jej druhý breh. Mark Twain sa počas okružnej cesty Európou vraj nechal inšpirovať touto legendou k napísaniu poviedky. Iný Američan, ale nemeckého pôvodu, inšpirovaný rozprávaním Marka Twaina, sa spustil v roku 1900 na lane do šachty studne a objavil zasypanú chodbu. Dnes sme ju objavili my.
Najťažšie bolo zistiť, ako sa povie po slovensky Drehleier. Wikipédia do vyhľadávania vniesla len zmätok, doslovný preklad nemeckého pomenovania je totiž niečo ako točivá lýra. Všetky pokusy o nájdenie niečoho podobného v slovenčine na Google prinieslo len zaprášené spomienky na bratislavskú Lýru. Potom som skúsil anglický názov, ktorý sa tu ani nepokúšam preložiť: hurdy-gurdy (fakt, nežartujem). Google k tomuto výrazu najprv priniesol informácie o nejakej melódii na mobil, ale o niekoľko riadkov nižšie sa konečne objavil rýdzi slovenský výraz - ninera. Že ma to hneď nenapadlo.
V niečom určilo včerajšie stretko v Heidelbergu novú mierku. Alebo ako by tu asi v Nemecku povedali - nový masštáb. Zlomyseľní budú tvrdiť niečo o znižovaní miery, ale tých nebudeme počúvať. Po našom včerajšom príjemnom stretnutí by sa do kódexu blogera mal dostať nový paragraf asi takéhoto znenia: stretnutie môže bloger na svojom blogu nazývať blogerským, ak sa ho zúčastnili štyria až viacerí blogeri.
Keď si zoberieme širší význam pojmu galéria, tak snáď každý z nás, aj ten najväčší kultúrny ignorant, do nejakej raz za čas zájde. Aj ja som donedávna chodil do jednej, aj keď len občas. Vlastne som sa pred každým krátkodobým návratom domov z dlhoročného pobytu vonku možno najviac tešil na jej návštevu.Café Galéria. Taká, aká už nikdy nebude.
Obec Ilvesheim sa nachádza vlastne na ostrove. Z našej ulice v Seckenheime sa do obce dostaneme pešo cez most preklenujúci rieku Neckar, niekde na druhej strane ohraničuje Ilvesheim umelý kanál. Most spájajúci Seckenheim a Ilvesheim bol dnes preťažený, davy ľudí smerovali na tradičný fašiangový sprievod. Nielen tu, ale v celom Nemecku vrcholí sezóna masiek.
Na konci ostáva v aréne len toreador a býk. Blíži sa vyvrcholenie rituálu, ktorému mnohí dávajú prívlastok umenie. Umenie ukázať, že človek vďaka svojmu intelektu dokáže zvíťaziť nad mocnejším nepriateľom. Na znak víťazstva, keď má býk už hlavu sklonenú úplne k zemi, pristúpi k nemu toreador a presne miereným zásahom, niekde pomedzi lopatky, mu zabodne smrtiaci nástroj až hlboko do srdca. Nasleduje ešte pár posmrtných kŕčov a býk sa zrúti mŕtvy na zem.Teda ak všetko ide podľa predstáv toreadora.
Nie je šunka ako šunka. Aspoň tu v Andalúzii. Ta najlepšia je z polodivých čiernych svíň, ktoré kŕmia žaluďmi. Zoznámil som sa s ňou včera na raňajky. Presnejšie, zoznámil som sa s tým, čo to znamená dať si tu v Seville nejakú inú ako tú pravú žaluďovú. Naložil som si ráno na tanier z bufetu len dva kúsky značky No Name. Prvý kúsok som celkom úspešne prehltol, ale ten druhý som len žul a žul a nie a nie sa rozhodnúť k prehltnutiu. Nakoniec som musel zájsť na záchod, kde som mohol bez svedkov vyhodiť žuvanec do smetného koša. Ledva ma slečna pri dverách pustila naspäť do miestnosti k mojej nedopitej káve. Ale ako zle včerajší deň začal, tak dobre pokračoval a večer - ten všetko vynahradil. Aj tá šunka na obrázku už bola pravá.
Robiť niečo pod ohromným tlakom času má svoje výhody i nevýhody. Neraz som si búchal hlavu o stenu, že som sa na niečo také vôbec dal, ale viac ako raz som na konci neľutoval. Vŕtalo mi v hlave už niekde v lietadle nad Alpami skúsiť niečo napísať o mojej aktuálnej služobnej ceste do Sevilly. Vynaložil som maximálnu snahu presvedčiť samého seba, aký je to nezmysel. Nebudeš mať čas text poriadne prekontrolovať, overiť si fakty, fotky budú amatérske, snažil som sa mu dívať priamo do očí. Videl som tam jasne, že už je neskoro. Ale napriek všetkým tým nedostatkom, bude to mať reálnu atmosféru, čaro okamihu!, oponoval som môjmu rozumnejšiemu ja. Musel som siahnuť k najtvrdším argumentom: Je ti zrejmé, že pod tlakom času nebudeš dostatočne ostražitý a prezradíš niektoré svoje nedostatky, predsudky a neznalosti?!. Hej, som si toho vedomý. Bol očividne v koncoch. Aj tak tam nebudú mať internet!!! Mali. 14 eur za 24 hodín.
Priznám sa, najprv som váhal, či sa vôbec s touto skúsenosťou z dovolenky v Chorvátsku mám na blogu pochváliť. Problém nie je ani tak v tom, že spomínať na leto teraz, keď nás pomaly cez deň budú viac oslepovať svetlá aut ako slnko na oblohe, je už neaktuálne, ako skôr v tom, že sa vlastne niet čím chváliť. Potom som si však povedal, že treba písať na blogu aj o vlastných chybách, aby sa ostatní na nich mohli poučiť, a tak tu je môj príbeh.
Keby sme nemali letný čas, skončilo by astronomické leto už včera. Ale že bol ešte včera čas leta, začala najvzácnejšia časť najlepšieho ročného obdobia až dnes krátko po polnoci. Lebo leto je tu stále s nami, buďme s ním!
