Druhý májový štvrtok roku 2006 bolo v Nemecku voľno. Oficiálne sa slávil cirkevný sviatok Christi Himmelfahrt, neoficiálne Deň otcov. Spravili sme si teda dvaja otcovia a jedna rodinka v tento deň výlet do stredovekého mestečka Dilsberg.
Uprostred hradného nádvoria nás privítala nenápadná studňa. Tak nenápadná zvonku, že sme do jej úctyhodnej hĺbky 43 metrov len zakričali HALÓ smerom dolu a odfotiť som ju už zabudol. Nevadí, fotku som prebral z nemeckej wikipédie, studňu vám ešte dnes ukážem z iného pohľadu.
Predtým nás však čakal výstup na hradnú vežu. Stálo to za to.
Cez okienka v kľukatej chodbe sa postupne odhaľoval pohľad na okolie.
Na vrcholku veže sa nám naskytol krásny výhľad ponad Dilsberg smerom k rieke Neckar, ktorá sa kľukatí v kopcoch Odenwaldu. Možno tam niekde mala ústiť tajná chodba.
Vrátili sme sa o niekoľko schodov nižšie, kde sa cez drevený most dalo prejsť na hradný múr.
To ešte nepršalo, len vietor sa do nás opieral plnou silou.
Keď sme zostúpili späť na hradné nádvorie, prišiel rad na hlavné číslo dnešného výletu. Vypýtali sme si kľúčiky a zišli schodami pod hradný kopec.
Ešte chvíľa cez les a nastal slávnostný okamih - odomykanie studne ...
Od tohto vchodu je to vzdušnou čiarou skrz skalnatý kopec ku šachte studne asi 65 metrov. Keď začali niekedy v polovici 16. storočia kopať chodbu v bode A, prvých 12 metrov nabrali správny smer. Len neskôr od bodu B začali sledovať cestu menšieho odporu, akú im ponúkali pukliny v skale, a odklonili sa od vytýčeného smeru.
Keď už prekopali plánovaných 65 metrov a studne nikde, niekto im v bode D dal dobrú radu urobiť vľavo vbok. Asi 10 metrov pred cieľom im pre zmenu niekto dal radu zlú a výsledkom je slepá chodba v bode E. Po náprave sa konečne niekedy v druhej tretine 16. storočia dokopali ku šachte zo studňou. Celá tá robota mala jedinú prozaickú príčinu - vetranie.
Nám tých 78 metrov uplynulo rýchlejšie.
Už sme všetci pri studni. Natiahol som ruku ponad zábradlie a môjmu fotoaparátu sa naskytol zvláštny pohľad do šachty studne - smerom nahor, na začiatok tohto príspevku, tam kde sme už dnes boli ...
Zhora sa ozvali detské hlasy - HALÓ, HALÓ.
Odpovedal som im , že potrebujeme súrne niečo na jedenie a na pitie. Deti nestratili duchaprítomnosť a informovali svojich rodičov, že dole sú ľudia. Ešte chvíľu sme na seba pokrikovali, ale nič sa nedialo, tak sme urobili čelom vzad. Našťastie sme mali so sebou bagety s pečeným morčacím mäskom.
Ak sa video nezobrazí
kliknite sem pre Flash 8
Chutili nám.
Venované Karolovi.
