Začíname. Začína.
Toto už na neho viem. Zažil som to niekoľkokrát. Vždy dve tretiny jeho zápiskov z ciest tvoria poznámky z prvého dňa. Aj z nich je 75 percent o letiskovej hale a o lete.
Michael ma pozoroval so skúmavým pohľadom v tvári. Predsa len, mám už viac letov za sebou, som tak trochu profesionál. Premiestnil som mobil, peňaženku a Palm z vačkov na nohaviciach do tých vo vetrovke. Slečna pri páse, pozorujúc predchádzajúcu scénu, hneď spoznala, s kým ma do činenia. "Gürtel?" Ach, malá chybička sa votrela. Uvoľnil som si opasok na nohaviciach a odovzdal ho slečne. Teraz už naozaj nebudem pípať.
Ukázala mi smerom ku vchodu, ktorý nebol v žiadnej stene. V krátkej vzdialenosti od neho čakal unudený muž v obleku. "Ja ti roboty nepridám", pomyslel som si prechádzajúc detektorom. Ozvalo sa pípnutie. Čo ešte? "Die Uhren", ponáhľal som sa zachrániť svoju reputáciu u muža, ktorý ma začal ošacovať. He, zabudol si dať hodinky dole z ruky.
Ručný detektor zapípal ešte niekoľkokrát. Všetky zipsy a gombíky boli podozrivé. Začala podrobná ručná prehliadka. S upaženými pažami som stál tvárou k mužovi, ktorý sa zoznámil prakticky s každým kúskom môjho tela. Požiadal ma, aby som sa otočil. Kým opakoval procedúru, rozmýšľal som, či by som ju nemal považovať za príjemnú. Po chvíli rozmýšľania som prišiel k záveru, že by som sa mal v krátkej budúcnosti nad sebou zamyslieť.
V letiskovej hale pri našej bráne s označením D24 sme si uvedomili, prečo sú lety začínajúce v sobotu citeľne lacnejšie ako tie vzlietajúce až v nedeľu. "Ak by ste chceli letieť v nedeľu," stálo v pošte od našej sekretárky z pred niekoľkých týždňov, "museli by sme zaplatiť asi 1500 eur. O deň skôr to činí 300." Či som chcel a či nechcel, zarezervovali sme let na sobotu 26. novembra. Nejako už do pondelka v Seville prečkám.
Široko, ďaleko, kam oko dohliadlo, len samé Alpy. Ťažko sa dalo orientovať, nikde žiadna tabuľa. Tadeto by som veru nechcel lietať sám na vlastnom aute.
Žeby ženeva?
Zrazu sa mi naskytol neobvyklý pohľad. Vo vzduchu stálo lietadlo. Široko ďaleko žiaden semafor a napriek tomu stroj nehybne čakal v priestore, kým ho naše lietadlo pomaly obehlo.
K Barcelone, k našej prestupnej stanici, sme sa dostali od mora. Pristávacia dráha sa ťahala popri pobreží, človek, ktorému ju more vzácne ako mne, by to nazval priamo pláž.
V letiskovej hale sme mali polhodinu čas. "Aha, Tapa of the day!", kričala na nás tabuľa. Prikývli sme jej hneď obaja. Však v cene bolo i pivo. Začalo naše oboznamovanie sa so Španielskom. A so Španielmi. Odprisahal by som, že za pultom nás obsluhoval Tónko Banderas.
Čo je to tapa sa určite ešte dozviem. Dnes večer nás Oliver, ktorý hovorí Seville dobré ráno každé doobedie, zoberie do miestnych podnikov. Podľa jeho vedomostí o ázijských reštauráciách v Bruseli, z ktorých som i ja profitoval, očakávam, že jeho výber bude dobrý. V tejto chvíli viem o tapas len to, že je to všetko možné, čo je jedlé, iba to musí byť v malom množstve. Keď všetko možné, tak dnes to bola na letisku v Barcelone španielska omeleta - Tortilla de tapatas. Vykrojená ako z nejakej torty, chutila dobre. Obsahovala len to základne, čo nájdete v recepte na toto jedlo, ktoré by sa malo považovať za španielske národné, to jest vajíčko, zemiaky a cibuľu, všetko nachystané na olivovom oleji.
Michael ma lepší pozorovací talent. Fakt. Nápisy sú v troch rečiach a tá medzi španielčinou a angličtinou nebude ani nemčina, ani francúzština. Človek, alebo teda aspoň ja, nemôže dostať lepšiu krátku lekciu o tom, že Barcelona je hlavné mesto Katalánska.
Pristávali sme na sevillskom letisku ešte za svetla. Taxikár nám dal 20 minútovú lekciu o španielskom temperamente. Viaceré kruhové križovatky prešiel rovno, aj keď boky bieleho taxíka len o kúsok míňali bočnice. Dodržiaval španielske dopravné zákony a medzi iným ten, že na červenú môžte prejsť maximálne 2 sekundy po tom, ako naskočí na semafore. Vyhýbal sa zadkom aut pred ním, predovšetkým tým, ktoré to očividne podľa blatníkov často robili odzadu. Do hotela sme dorazili už za tmy.
Vybrali sme sa na slepo do mesta. Teraz to príde. Moje prvé dojmy zo včerajšieho večera sú, že je to mesto hrdinsky padlých býkov a že ľudia chodia na drink do mäsiarstva.
A teraz to príde. Mohol som si to odpustiť a užiť si to tu, ale nie. Ja chumaj. Ten chumaj.
Všetky predpovede sa ukázali byť klamlivé. Vonku svieti slniečko a služba mi začína až zajtra. Michael už snáď bude hore, vyberieme sa dole do hotelovej haly a východom smerom do mesta, poopraviť si prvý dojem. Michael už čaká pol hodinu dole v hale na neho! Ak vydržia baterky a ak dodržím sľub, ktorý tu dám, niečo z toho kvapne i vám.
Len aby prestal teraz blbnúť server, snáď mi to v poslednej chvíli neskape.
Viem že niekto na to čaká. Môj zajtra 5-ročný syn vedel už ako štvorročný, čo je Koloseum, teraz ho naučím, čo je Giralda. Starším synom ukážem aspoň niečo z býčích zápasov. A aj láskavá manželka mi snáď ešte stále viac dopraje ako závidí z toho, čo uvidím, ochutnám a zažijem. A tých pár priateľov ...
Ešte stále nie je neskoro, neklikaj tam!!!
Ešte sa zo Sevilly ozvem. Michael čaká. Naspäť letím až v stredu.
