Bol to jeden z tých dní, kedy si tak iracionálne želáte, aby sa tých 24 hodín niečim odlíšilo od ostatných, ako keby nejaké čísla v kalendári boli dostatočným dôvodom na to, že život sám od seba spraví jedeň deň v roku výnimočným. Prešiel som v tých úvahách až na druhý koniec mosta a usadil sa na konečnej, aby som rozvírené myšlienky urovnal v hlave. Ešte pár krokov a skončím nie na druhom brehu, ale v studených vodách rieky Rhône.
V to slnečné piatkové popoludnie, prečistené rozfúkaným mistrálom, 10. júna 2005, sa oficiálny program konferencie vo francúzskom Avignon skončil. Sediac na dlažbe mosta svätého Bénezeta som musel skonštatovať, že až do tejto chvíle sa nič výnimočné neudialo.
Samotu často vyhľadávam, dnes bola však mimoriadne nebezpečná. Okolo mňa všetci s niekym telefonovali a ja som musel načúvať len sám sebe.
Najstarší most na rieke Rhône, ktorý kedysi spájal Francúzsko s ostatným svetom, už dlhšiu dobu neplní svoj pôvodný účeľ. Presnejšie od 17. storočia sa definitívne nikto viac nepokúša o jeho rekonštrukciu. O jeho záchranu v krátkej pamäti ľudstva sa stará prostoreká detská pesnička.
"Sur le pont d'Avignon" má byť podľa mnohých zaujatých zdrojov jedna z najznámejších piesní sveta vôbec. Som jeden z tých, pre ktorých má ľudstvo krátku pamäť, aspoň tú prerozdelenú v našich hlavách. Nepamätám sa, žeby som niekedy za celý môj život song s týmto názvom počul.
Vstal som a trocha sa poobzeral, aké škody pieseň narobila. Vraj sa spieva v nej o tom, ako tak dlho na avignonskom moste tancovali, až sa chudák most z toho zrútil.
Strávil som tam ešte dhú, predlhočiznú chvíľu, z ktorej variáciu na červenú farbu nájde čitateľ na konečnej príspevku. Bolo mi jasné, že ak sa teraz niečo neudeje, môžem to zbaliť, tento deň nebude ničím výnimočný a čitateľ prestane od tohto miesta čítať ďalej.
V diaľke sa však niečo začalo rysovať. Sadol som si na zem, presne na to isté miesto príspevku, ako na začiatku a nechal veci diať sa samé od seba.
Početná skupinka mladých američanov s ešte stále mladou vedúcou v krátkej minisukni urobila na konečnej plošinke mosta kruh a začali nacvičovať kroky. Keď už s tým boli hotoví, vehementne sa pustili do ďalšieho pokusu o deštrukciu mosta. Moju maličkosť totálne ignorovali, ako keby som tam nikdy nebol. Krútili mi zadkami priamo pred očami, šlapali mi po nohách a spievali pieseň, ktorej chytľavý nápev mi odteraz až navždy bude znieť v ušiach .
Keď sa zas raz vzdialili z môjho života, pobral som sa i ja na ten istý breh rieky. Bol som spokojný, tento deň, ktorý kvôli svojmu dátumu nemal najmenší dôvod stať sa sám od seba výnimočným, sa napriek tomu takým stal.
Nemienil som však ponechať zvyšok svojho života len na náhodu. Na jeden song sa totiž pamätám veľmi dobre, pripomenul sa mi raz za čas po mnohé, premnohé roky a ja som mu až teraz mal možnosť porozumieť. Francúžštinu som sa nikdy neučil, ale češtinu ovládam.
Keď skončíte prehliadku vnútorností ohromného pápežského paláca, vyvedú vás z neho von, len ak prejdete cez ich exkluzívnu vínotéku. Ochutnať vám dajú, aj keď nemáte v úmysle nakúpiť. Ja som bol už vopred rozhodnutý.
Chabý pokus som uskutočnil už včera, v tomto prípade ma však manželka výnimočne zahriakla hneď na začiatku. "Nemáme naň vhodné poháre", zlikvidovala moju snahu. Má pravdu. Nevraviac, že si na to budeme musieť nájsť omnoho viac času.
Celý den jen tak sedí a popíjejí Chateauneuf du Pape,
když si báječnou ženskou vezme báječnej chlap.
