Tristo kuna za každé alebo 2900 kilometrov bez vodičského preukazu

Prvú pointu prezradím hneď na začiatku. Dňa18.augusta 2005 som prešiel autom 800 kilometrovú trasu medzi našim dočasným bydliskom v Mannheimeatým trvalým v Bratislave bez vodičského preukazu. Presnejšie bezFührerscheinu, lebovodičák som si spravil až počas pobytu v Nemecku.

Prisámvačku, neurobil som to schválne. To všetko lenkvôli mojej prehnanejzodpovednosti a opatrnosti.

Keď sme niekoľko dní pred odchodom išli so synom naplaváreň doHockenheimu, vyložil som to najnutnejšie zo svojej bežnej peňaženky avložil dopeňaženky starej. To aby som škodoval čo najmenej, keby starápeňaženka, ktorá jediná z tých dvoch išlas nami plávať, mi niekde po ceste bez upozornenia vypadla.

Nemyslite si, večer po príchode domov som vzorne obsahstarej peňaženky zasvrátil do peňaženky novej.

Zlyhalo to, až keď sme sa vrátili z plavárne vNeckarhausene.Určite som mal niečo dôležitejšie na práci. Tak či onak,vodičák ostalv Nemecku bezpečne uložený v starej peňaženke, kýmnová peňaženka bezFührerscheinu bola so mnou v Bratislave.

Keď som na to prišiel, nebolo mi všetko jedno. Ale čo som mal robiť? Mal som savrátiť 800 kilometrov po vodičák bez vodičskéhopreukazu? Alebo som malodložiť odchod do Chorvátska o pár dní askontaktovať susedov,aby nám poslalirýchlou poštouvšetky peňaženky, čo nájdu v našom byte?Nespomínajúc ten cirkus, keby som to svojej najužšej či nedajbože najširšej rodine oznámil ...

A prečo to vlastne všetko? Však som absolvoval jeden semesterteórie pravdepodobnosti a štatistiky! Za tých päť rokovpoužívania nášhomotorizovaného kočíka (Citroen Berlingo) bol môjvodičák všetkýmporiadkumilovnýmslužbám ukradnutý. Nezastavili ma ani raz, aby mi hopochválili. Tak prečo by mali pocítiť potrebupráve teraz? Nevraviac, žekeby sa tak nedajbože stalo, prečo by sa mali na mňa hnevať, že honemámpri sebe, keď uvidia, že mám aj bez toho dosť inýchstarostí? Naneplnoletého už nevyzerám ašoférovať ukradnuté auto s početnou rodinou by bolanaozaj rarita -tak z čoho by ma mali podozrievať? Techničák na moje meno je vaute stále a môj dokonale prekvapený výraztváre v tejteoretickej chvíli by utvrdil moje alibi.

Pozor! Nesmie tu prísť k omylu. Nesnažím sa presvedčiť vás osvojej nevine, stačilo, keď sa mi to párdní pred odchodom do Chorvátska podarilo so sebou .

800 kilometrov dlhá trasaz Bratislavy na ostrov Čiovo, ktorý sa nachádza oprotipobrežiu s dvomanajkrajšímimestami strednej Dalmácie - Trogiru a Splitu, prebehla beznajmenšieho problému aj bez môjho vodičáku.

Nasledujúci týždeň sme strávili najkrajšiu časťtohtoročného leta. Bolisme spolu tri rodiny, kde každý poznal každého. More,slnko, vzduch,deka, či balkón, všetko bolo ako má byť, vdovolenkovomrytme,ktorý nám každú štvrťhodinu odbíjala vežablízkehokostola. Včítane štvrťhodín medzi druhou hodinou nočnou aôsmou hodinou rannou.Nechcite odomňa, aby som vám ich tuvymenoval všetky.

Podobnú dovolenku bez metronómu sme strávili už predtromi rokmi.Nič vám tak nepripomenie beh času, ako detina fotkách z teraza zvtedy.


Porovnanie č.1- Porovnanie č.2- Momentka č.1- Momentka č.0

Všetko nabralo iný smer, keď sme sazačali lúčiť. Prvú odchádzajúcu rodinu somviezol autom naautobus do Trogiru ja. Vyšiel som 50 metrov úzkej cesty odapartmánov hore kuhlavnej a zastal. Na priedomí domu oproti výjazdu čakalidomorodci.Niekorí namiestnu dopravu, mnohí len tak, čo sa v ich malej dedinke Čiovovten deň budediať.

Odvrátil som zrak späť na cestu a šliapol na plynovýpedál.Ozvalo sa hlasné zamrmlanie, viaceré výkriky adlhotrvajúci šum.Presnejšie najprv sa ozvala rana,keď ostrý kameň trčiaci z múrika roztrhol zadnúpneumatiku na mojomaute.

Do Trogiru prvú rodinu nakoniec zaviezol šofér druhejrodiny a ja somsa v ten deň naučil, ako samontuje rezervné koleso.

Na druhý deň skoro ráno sme ostali úplne sami,odišla i druhá rodina.Zamávali sme odchádzajúcemu autu avrátili saspäť do kuchyne.

"Najprv treba minúť svieže mlieko, čo nám tu nechali!",zadržala mamanželka. Odložil som teda krabicu s trvanlivým naspäť dochladničky analial si do taniera s müsli čerstvé.

Skôr než som prehltol prvú lyžicu, uvedomil som si, žetým defektom sato neskončí. Mlieko bolo už kyselé.

Nemal som ani vodičák, ani rezervu, ani kredit na mobile, lenkyslé mlieko v tanieri.Začal som teda s prípravami na najhoršie. Bolo treba zájsť dointernetovej kaviarne a vylepšiť si aspoň kredit.

V Trogire, v meste chránenom UNESCOm, bolo v ten deň preplnené dokonca ichránené parkovisko.Slnko pálilo ako vo filme na pravé poludnie.Pred 3 rokmi sme si centrum Trogiru a jeho nábrežnúpromenádu vychutnali, tento rok smeodtiaľ ušli.

Keď sme sa konečne vymotali z mesta a prešli mostom na ostrov, vyšlanám v ústretypravotočivá zákruta. Vybral som ju predpísanourýchlosťou. Otvoril sanám znova výhľad do diaľky. Zaostril som zrak a zbadalmávajúceho uniformovaného fešákapriodstavenej motorke. Ukazoval mi, kde zastaviť.

Ak som hlavným hrdinom tohto príbehu ja, na rozdiel odtých knižných hrdinov mi v tomto odseku prebehlo hlavou len nič. Iba manželka na prednom sedadlenestratila rozvahu: "A vodičák máš?", spýtala sa konštruktívne.

Zastal som. Stiahol okienko. Začal s hypnotizovaním."Doklady!", neporozumelmi. Zmobilizoval som znova všetky sily a uprene sa zadívaluniforme doočí.Pomaly som slabikoval: "Pas?".

Konečne! Zhynotizovaný policajt nonšalantne prikývol.Celýnadšený vlastným úspechom som siahol do vrecka,kde som mal 5 pasov. Podal som mu ten môj.

"Peter," spoznal ma hneď, ako sa doň podíval. Odpovedalmu môjširoký úsmev. Pokýval nespokojne hlavou.Cez otvorené okienko vnoril ruku do vnútra nášho auta. Našielpáčku a pohol ňou dopredu. Potomdozadu. Svetlá sa zapli a vypli.

Konečne sa i mne rozsvietilo. Chcelo sa mi tlieskať,ako krásne ma načapal.

V Chorvátsku musíte používať svetlá vkaždú hodinu každého ročnéhoobdobia. Bez výnimky. Trebárs i na pravé poludnie horúceho leta.

"Tristo kuna!", informoval nás policajt, znalý miestnychpomerov. Atmosféra v aute bola výborna. Rozprával nám k témeešte viac, a aj keď som miestami jeho chorvátštine nerozumel, súhlasne som prikyvoval. Aby ho náhodou nenapadlo prejsť na inú tému.

Existenciu možnosti, že by tú pokutu odnás aj naozaj mohol chcieť,som si uvedomil až jeden kilometer a dve minúty po tom, ako sme sa s policajtomrozlúčili."Vravel tristo kuna za každé!", zaklincovala manželka vlastný prekladpredchádzajúceho monológu. Nuž, niečo na tom je, však ako by inak riešili problém, keby som mal zapnuté lenjedno svetlo?

Na druhý deň sa mi roztrhla sandála. Tá, ktorou sašliape na spojku. Navyše v to ráno zvonila kostolná veža bezjediného prerušenia a bez jediného dôvoducelých 23 minút.

Pochopil som. Niekedy mám dlhé vedenie, ale nakoniec si zoberiem ponaučenie.Zvyšné dni sme sa presúvali len pešibusom. Už ničvýnimočné sa neudialo a dovolenku sme ukončili v pohode.

Posledných 1300 kilometrov medzi dedinkou Slatine a mestomMannheim som zvládol za 16 hodín. Bez problémov ajbez vodičáku. Ale s prestávkami.

A to ponaučenie, ktoré pre vás z tohto príbehu plynie?Myslím, že musí byť jasné, ale pre istotu hopripomeniem.

Zajtra, teda v sobotu, presnejšie od 15. októbra, treba jazdiť autompo Slovensku po celý deň so zapnutými svetlami.