Po daždi na historickom námestí v centre Santa Fe:
Keď pristúpite bližšie k pamätníku uprostred námestia, k obelisku na podstavci, ktorý tu bol umiestnený v roku 1868 na pamiatku padlých hrdinov v boji za spravodlivosť, dozviete sa, že časy sa menia. Alebo skôr dnešný pohľad na dni minulé.
Pre autentičnosť sú nápisy na podstavci zachované, tak ako ich tam svojho času ľudia s postojmi a predsudkami svojej doby zanechali, aby hrdinovia mohli naďalej odpočívať s vedomím, že padli v spravodlivom boji proti rebelom.
Hoci asi včerajší výraz "savage" (divoch, ...) bol pre niekoho dnes prisilný.
Aj zajtra budú potomkovia rebelov predávať na priedomí najstaršej verejnej budovy v USA svoje autentické ľudové výrobky a podľa aktuálnej predpovede počasia si nebudú vedieť vynachváliť kryté priedomia vybudované svojimi dobyvateľmi.
Počas obedňajšej prestávky dnešného posledného dňa konferencie som na hoteli zapol počítač, ale nikoho som na druhej strane oceánu u nás doma za počítačom nevidel. Možno práve večerali, tak som sa i ja vybral na obed.
Dvor pred vchodom do reštauráciu The Shed zíval prázdnotou, zato vo vnútri vychyteného podniku bolo plno. Ponuku jediného voľného miesta pri bare som prijal s radosťou. Domorodci po mojej ľavej i pravej ruke boli zahĺbení do svojich tanierov.
Objednal som si miestne svetlé pivo a dve tortilly upečené z pomletej modrej kukurice, plnené syrom chedar a zaliate omáčkou z červených chili, ako príloha fazuľa "pinto" a kukuričná špecialita tu nazývaná posole.
Tanier bol taký horúci, že sa ho nebolo radno chytať ani keď už bol prázdny.
Vyšiel som nanajvýš nasýtený a spokojný. Vonku prestalo pršať a vyšlo slnko. Pozornému oku môjho fotoaparátu neušla ponuka ukrajinských veľkonočných vajíčok. Netreba dnes myslieť na včerajšok, ale už na dni zajtrajšie.
Na predchádzajúcej fotke je možno vidina blížiacej sa Veľkej noci príliš malá, na tej ďalšej už vášmu zraku nemôže ujsť.
Čakajú ma nákupy suvenírov pre moju rodinu, ktoré mne budú pripomínať dnešný týždeň v tomto inom americkom meste.
Najmladšiemu členovi rodiny som sľúbil fotku skutočného kovboja. Každý deň som okolo neho išiel niekoľkokrát, ale pri jeho hrozivej výzbroji za opaskom som si netrúfal namieriť naň fotoaparát. Až teraz, keď bol zaujatý oprašovaním svojej uniformy.
Koniec, odchádzam.
