Nech som sa snažil akokoľvek oči vyočiť na cestu pred nami, žiadna sopka sa hrdo netýčila na horizonte.
Jediné, čo prezrádzalo jej prítomnosť, boli čierne kamene roztrúsené len tak vôkol.
Konečne po krátkom a miernom stúpaní dorazilo naše auto na parkovisko. Vystúpili sme.
V tom momente niekto na nás namieril obrovský fén s horúcim vzduchom a nevypol ho do konca tohto príspevku.
Niekde od tohto momentu začína video mojich spomienok. Pomalými krokmi sa blížim ku okraju priepasti, vietor mi čoraz nástojčivejšie fičí niečo do uší a zastaví ma až pred omračujúcim pohľadom na dno vyhasnutej sopky Ubehebe.
Turistická príručka možno na tomto mieste odporúča po dokončení záberov nasadnúť do auta a odviezť sa niekam, kde ponúkajú chladené nápoje s ľadom. My sme žiadnu príručku pri sebe nemali a mne bolo jasné, že ostatní dvaja aktívnejší účastníci výpravy budú chcieť realizovať nejaký netradičný scenár.
"Tak ako, obídeme kráter dookola?", skúšal som nahlas menšie zlo. "Po takom výkone nebudú mať chuť liezť dole!", nádejal som sa už potichu.
Márna snaha.
Smerom dole to šlo ľahko, človek klesne na dno raz dva. Robo sa za krátku chvíľu premenil na malú bielu bodku, ľudskú podobu získal späť až keď si ho môj fotoaparát priblížil.
Konečne sme všetci traja spoločne hľadeli na dno pohára najväčšieho zážitku tohto dňa.
A keď už raz človek niekde je, tak má hľadieť, kde je, a nehľadieť tam, kde nie je ...
Krútil som sa aj ja pomaly na opätku, a zaznamenával do svojej videopamäte 360 stupňový panoramatický záber. Raz na jednu stranu, raz na druhú, aby sa mi ešte viac hlava nezakrútila.
Vyskúšali sme i akustiku. Zakričali sme nejakú prosbu v slovenčine na náhodných turistov, ktorí na nás hľadeli z diaľky a z výšky. Nevypočuli nás, otočili sa na na opätku presne podľa príručky.
Čakala nás cesta hore.
Nebola to prechádzka ružovým sadom, ale zvládli sme ju. Po krátkej pauze hore bola okružná cesta odsúhlasená všetkými členmi výpravy jednohlasne a bez diskusie.
Na polceste sa nám naskytol pohľad na naše auto na parkovisku a na chodník, ktorým sme sa vybrali dole a hore kráterom.
Miesta s obzvlášť strhujúcim pohľadom na dno priepasti boli pre prilákanie turistov vyznačené špeciálnymi žltými tabuľkami, aby tieto miesta ani náhodou neušli niekoho pozornosti.
Kamera v spomienkach chvíľu balansuje na okraji priepasti ;-) ...
Videli sme toho ešte veľa na okružnej ceste okolo kráteru. Napríklad jaštericu, ktorú nebolo vidieť ...
... alebo kópiu sopky Ubehebe v menšom vydaní ...
Náš výlet trval dve hodiny. V mojej pamäti si z neho premietam len 5 minútové video. Nemám predsa čas púšťať si v spomienkach celovečerný film. Scény z dlhých presunov som postrihal na minimum, iné neprešli cenzúrou vôbec. Najkrajšie pohľady som nasnímal na pár sekúnd statickou kamerou.
Ale najdôležitejší je soundtrack videa. Veď keby jeho nebolo, nemajú scény zo života šancu konkurovať tým z filmového plátna, nie? Praskanie vetra počas výjavu na kraji kráteru by mi tak nevyznelo bez ťahavých tónov elektrickej gitary a absurdné dialógy na dne kráteru by boli hluché bez hlučných sprievodných akordov.
Však som sa vám hneď na začiatku dobrovoľne priznal - rád si mnohé romantizujem. A pri tej mojej deravej hlave si tú romantiku nejako zhmotniť musím.
>
Aj keby to malo byť len nekvalitné amatérske video nakrútené digitálnym fotoaparátom ;-) ...
