V utorok 22.3, posledný školský deň pred velkonočnými prázdninami v spolkovej krajine Baden-Würtemmberg, asi tak o pol tretej poobede, boli batožiny i pasiažeri konečne nachystaní na 800 kilometrovú cestu domov do Bratislavy. A skutočne, o nejakých osem hodín sme tam i dorazili.
Hneď na druhý deň ráno som znova vyrazil autom smerom k nášmu hlavnému cieľu prázdnin - do školy. Dvaja najstarší synovia robia pravidelne rozdielové skúšky na gymnáziu a tento rok sme sa prvý raz podujali slovenský školský rok ukončiť už v marci. Téma fungovania slovenských žiakov a študentov, ktorí dlhodobo, ale nie trvalo, navštevujú školy v zahraničí, je obsiahla sama o sebe, nevraviac o rozmeroch diskusie, ktorú by si táto téma zaslúžila, preto ju ukončím už v tomto odstavci konštatovaním, že skúšky prebehli dobre až výborne.
Konečne nastal pre nás čas prázdnin. O dovolenke už ani nezvyknem hovoriť, lebo prázdniny a dovolenka sú pre mňa synonymá. No a čo je hlavnou náplňou dovoleniek? Správne, vybavovanie.
V našom aktuálnom prípade sa jednalo o vybavenie neplatenia minimálnej sumy zdravotného poistenia na Slovensku, ktorá stúpla na 910 SKK a ktorú som ešte za tento mesiac zaplatil, napriek tomu, že v inom členskom štáte európskej únie som za ten istý mesiac na ten istý účel zaplatil sumu síce nižšiu - 542, ale zato v mene tvrdšej - v euro. V druhom prípade sa jednalo o vybavenie platenia dane z nehnuteľnosti či z bytu či z čoho to vlastne je. Obidve záležitosti sa mi podarilo úspešne vybaviť, aj keď hneď a triviálne to nebolo.
Samozrejme, že naša návšteva Bratislavy zahrňovala i príjemné veci, nie som až taký technokrat a suchár, ako sa snažia naznačiť predchádzajúce odstavce. Hneď po skúškach na gymnáziu sme obtelefonovali väčšinu našich známych, aby sme ich potešili hrozbou našej návštevy a aby sme zistili, že sú skoro všetci s jednou výnimkou na sviatky odcestovaní a prídu až po sviatkoch. Všetci neskôr bez výnimky nás uistili, že to s nami nemá nič spoločné, jednoducho robia len to isté čo mi, ibaže v iných zemepisných koordinátoch.
Takto sme zvyšný čas pred velkonočnými povinnosťami prežili v relatívnom pokoji, ostal dokonca čas na krátku návštevu čoraz krajšieho centra Bratislavy.
Z internetu na Slovensku nebolo nič, aj som si nejakú službu u slovenského Telekomu objednal, ktorú mi už po 10 dňoch, t.j. dva dni pred odchodom do Nemecka, aj spustili, ale ako vysvitlo po telefonáte na ich bezplatnú informačnú linku, veci s "bezplatným" internetom som napriek môjmu vzdelaniu pochopil z ich webovských stránok nesprávne, takže z toho nebolo nakoniec nič. Našťastie som tieto komplikácie asi tušil, lebo pred odchodom na Slovensko som si objednal u nich pre istotu i druhú internetovú službu, u ktorej bolo jasné, koľko veľa za pripojenie musím platiť, lenže to tak bolo len na občasnú kontrolu elektronickej pošty a na blogovanie neostal priestor. A musím sa priznať, ani čas a motivácia.
Poďme ďalej v čase. Veľkonočný pondelok prebehol v duchu dlhoročných tradícii, ktorú vnútorne čoraz ťažšie urdžiavam pri živote. Veľmi sa mi však páčilo, keď som niekde zachytil vznik témy, či zvyk veľkonočnej šibačky a oblievačky je kompatibilný s najnovšími právnymi trendami európskej únie. Myslím, že momentálne neexistuje lepšia téma do diskusnej relácie, ktorá by ukázala, že ani jedna ani druhá strana nemá pravdu, čím sa núka záver, že tieto záležitosti za nás nevyrieši žiaden súd, ale že si ich vyriešiť musíme sami za seba individuálnym spôsobom.
Ak mám prezradiť na seba, ako to funguje, tak keď už sa akcia rozbehne, šibem (šibemi) a polievam rád a tvrdím, že ak vyšibaná pri tom a hlavne po tom nefrfle, odviedli sme (pomáhajú mi traja synovia) asi zlú robotu a som ochotný postarať sa o nápravu okamžite na mieste. Na nahlásenie trestného činu ublíženia na zdraví to nikdy nie je a ak mám svoje image nafúkanca ešte viac nafúknuť, musím sa pochváliť, že mi, niekedy priamo, niekedy nepriamo, dotyčné kandidátky vopred telefonujú, aby si pondelňajšiu návštevu môjho tímu vopred zabezpečili. Tak, ale odteraz o mne len v dobrom!
Napríklad táto informácia. Asi je každému zrejmé, prečo som sa vybral šibať taxíkom. Keď sa ma prvá vyšibaná spýtala, či som prišiel autom, odpovedal som podľa pravdy, že áno, takže mi žiaden alkohol nenaliala. Ani ma nenapadlo moju odpoveď dodatočne upresniť.
Po sviatkoch nasledovali v rýchlom slede návštevy čo najviac známych, až sa dostavil deň odchodu do Nemecka, ktorý tento rok padol na sobotu 2. apríla.
V našom mieste prechodného bydliska sa medzitým toho veľa zmenilo. Holé stromy sa ošatili, bezfarebný vzduch zavoňal a slnko, ktorého západ ešte v posledný večer pred odchodom sa dal len vytušiť v ľavom dolnom rohu nášho okna v kuchyni, zapadá teraz v plnej nahote čoraz bližšie k pravému okraju toho istého okna. Dalo by sa to vychutnávať plnými dúškami, keby som hneď na druhý deň po príchode nedostal angínu.
Dnes je prvý deň, kedy penicilín už očividne zabral a niet lepšej činnosti, keď vás po dlhej dobe prestane bolieť hlava, ako sa dobre vyrozprávať.
