Najprv ma však musí prejsť zlosť:
Prvá rada znie - nejazdite vlastným autom !
Najjednoduchšie túto zásadu zrealizujete, ak si auto nekúpite. Aby ste mali istotu, nespravte si ani vodičák. Za takýchto okolností je dodržanie rady číslo jedna prakticky hračkou. Mne sa to darilo 37 rokov.
Za mojich mladých čias to nebolo také ťažké. Na auto jednoducho neboli peniaze a lacný vodičský kurz ako odmenu za dobré známky a vzorné správanie dostávali v triede iba dievčatá.
Ak sa však život vyvíja aspoň trocha podľa našich predstáv, vyskytne sa žiaľ i u nás ostatných možnosť uvažovať v dlhšom časovom horizonte o kúpe auta. Vtedy musíte dať na moju druhú radu - využívajte lacnejšie spôsoby dopravy akým je preprava vlastným autom.
Predovšetkým nikto od vás nechce, aby ste nejazdili autom vôbec! Všimnite si, koľko vašich slobodných kamarátov vo vašom okolí jazdí autom. Založte si teda v predstihu rodinu s deťmi a ak sú vaši kamaráti skutoční kamoši, tak vás nenechajú vláčiť sa s dvoma malými deťmi a s dvoma veľkými ruksakmi verejnou dopravou, keď oni budú cestovať prázdnym autom, no nie? Nevraviac, že i kamaráti môžu dodržiavať radu číslo dva. Stačí, ak budú jazdiť výhradne autami služobnými ...
Ešte veľa rokov po nežnej revolúcie z roku 1989, po ktorej sa začalo mnohým kamarátom dariť, mi uvedená metóda fungovala.
Uplynuli ďalšie roky. Kamaráti nevydržali tlak vonkajších okolností a všetkým do jedného (okrem Milana) niekto pomohol založiť si rodinu. Jazdiť nevlastným autom bolo čoraz ťažšie.
A ako na potvoru sa začalo dariť i mne. Napriek tomu som svoj prvý niekoľkoročný pobyt na univerzite v Nemecku zvládol celý bez zakúpenia auta (služobné mi neponúkli). Prepravku s pivom som prepravoval na bicykli a autobusmi sme jazdili aj do Bratislavy.
Všetko sa zmenilo, keď sme ja a moja manželka padli do oka Peťkovi, ktorý sa z kdesi hniezda na vysokom komíne rozhliadal po ideálnych rodičoch.
Udalosti dostali spád. Vodičský preukaz som získal 2.11.2000, auto som kúpil v sobotu 18.11.2000 a manželku dopravil do pôrodnice uprostred noci z 27.11.2000. Stihol som to, Peťka nám bocian doniesol deň nato.
Odvtedy sa mnohé zmenilo. Prepraviek s nápojmi vozím naraz až päť, v kufri auta, ale z toho ani v jednej nie je pivo, len minerálka a stopercentné ovocné džúsy. Bicykel som predal a autom jazdím už i do práce.
Predchádzajúce rady si môžem strčiť za klobúk, ale aspoň ma zlosť prešla. Hlavná zásada teraz znie - nešetrite na pive, ale na aute.
"Kúpime Bittburger alebo lacnejší Eichbaum?", táto otázka v predajni nápojov sa stala smiešnou. Netreba šetriť 10% pri kúpe piva, ale jedno promile pri výdavkoch na auto.
Treba si však priznať, že mi ostatní nemáme veľa možností šetriť. Ak nie ste ako náš sused, ktorý každý víkend, keď vylezie slniečko, vylezie na dvor a rozoberie svoj prestarnutý autiak, musíte si priplatiť. To znamená - auto treba kúpiť viac menej nové, aspoň s trojročnou zárukou. A to najhoršie nakoniec - auto musí na pravidelné prehliadky do servisu.
Prvý účet po takejto "lekárskej" prehliadke ma skoro prizabil, radšej by som platil zdravotnú poistku svojmu autu ako sebe. Musel som sa okamžite rozlúčiť s predstavou absolútneho nezáujmu o auto. Odvtedy si aspoň gumy v stieračoch mením sám.
Nasledovné rady začneme číslovať odznova. Prvá rada ako šetriť na aute je - rozmyslite si, či ho naozaj treba dať opraviť.
V lete roku 2003, keď boli najväčšie horúčavy, zlyhala nášmu autu klimatizácia. Fúkať fúkala, ale prestala chladiť. Niečo nepredstaviteľné v dnešnom počasí.
"Treba To a To komplet vymeniť!", v servise ma nešetrili ani pri oznamovaní výšky predbežného odhadu nákladov. Zaťal som zuby a nevzdal sa. Môj otec jazdil bez klímy celý život.
Oplatilo sa. O 4 týždne nato to vzdala klimatizácia a začala sama od seba chladiť. A chladí dodnes.
Príkladov mám viac. Tankovať musím presne určeným tlakom na spúšť hadice, inak sa sama vypne. Nikto iný na svete nedokáže natankovať plnú nádrž môjho auta pod šesť minút, len ja. A škrabance? Tie máme predsa na duši každý, takže kým nezačneme hrdzavieť, nevadia ani na karosérii.
Už som si pomaly začal myslieť, že si vystačím i bez tej užitočnej príručky z názvu článku. Až prišla posledná príučka, ktorá ma vrátila späť do titulky tohto príspevku.
Vyvrcholilo to minulý týždeň. Ako sa už pomaly stalo zvykom, nezabudol som po naštartovaní auta odbrzdiť ručnú brzdu a začal som pomaly pridávať plyn. Auto sa naplo a ... nič. Len zvuk zozadu ako keď vás napne. Skontroloval som ručnú brzdu. Viac prilepená páka k podlahe auta už ani nemohla byť. Skúsil som to teda znova. Rovnaký zvuk a rovnaký výsledok. Presnejšie žiaden výsledok. Nakoniec sa auto ako tak odlepilo od zeme, keď som nešetril plynom ani nervami.
Auto sa rozbehlo. Ešte som nevyšiel z parkovacej plochy, keď sa zozadu znova ozvali podivné zvuky. Ako keď vás napína, ale tentoraz to už ide. Očividne vzadu niečo vyšlo z rytmu, ledva som sa dovliekol k najbližšiemu voľnému miestu. Vystúpil som. Za mojim autom sa na ceste tiahla stopa po pneumatike.
Náhodný svedok mi pomohol rýchlo určiť diagnózu. Zadné pravé koleso sa nekrúti. Vyťukal som číslo služby pre nemeckých vodičov - ADAC.
Ujo v žltej veste okamžite vedel o čo ide. "Párkrát poklepeme po kolese a pôjde to!", preložil som s námahou jeho dialekt do slovenčiny. Bum. Bum! Bum, bum, bum!!! BUM?
"Určite je ručná brzda odbrzdená?", nie žeby som jeho otázke rozumel, ale dovtípil som sa, čo odo mňa chce: "Ja!", odpovedal som mu spoza volantu.
"Musím dať dole koleso!" V podobnom monológu pokračoval ďalej, až kým na inkriminovanom mieste, netrčala len kosť. Následne na zem spadli s cingotom dva kúsky niečoho, čo bolo nevyhnutnou súčasťou bŕzd.
Usúdil som, že rada číslo jedna je mi nanič - auto treba v tomto prípade dať opraviť. Do autoservisu mi ho v ten večer odtiahol iný ujo od ADAC.
Na druhý deň ráno som pred návštevou autodielne študoval slovensko-nemecký slovnik.zoznam.sk. "Treba vymeniť Bremsscheiben", pomáhal som automechanikovi, len aby to bolo lacnejšie. Po pár minútach nedorozumenia vysvitlo, že môjmu zadnému kolesu chýbajú Bresmbeläge.
Nie, to nie je to isté. Však sa rozdiel prejavil aj na účte.
Hlavnou zásadou Príručiek pre dummies by malo byť, že sa zbytočne nezdržujú vysvetľovaním niečoho, čo vás aj tak vôbec nezaujíma. Inak by sme ju nečítali ani my. Takže si to naformulujme v stručnej podobe - brzdové obloženie (to si pamätáte všetci z môjho bicykla) jednoducho primrzlo. Ak vaše auto ešte prednedávnom absolvovalo jazdenie po zablatených cestách, môžte si byť istý, že niečo z toho, podobne ako sa spieva v tej pesničke, sa dostalo i na háklivé miesta vo vašom aute.
Ručnú brzdu som ešte prednedávnom zaťahoval poctivo a bez výnimky. Je úplne jedno, či to bola skutočná príčina mojich technických problémov. Dôležité je, že existuje poučka, ktorá nesmie chýbať v žiadnej príručke o aute pre dummies. Dokonca ani v Complete Idiot's Guide.
Nezaťahujte zbytočne ručnú brzdu, keď vonku mrzne.
