Možno dnes, keď tento príspevok píšem, sa vraví o kaviarni Café Galéria ešte v prítomnom čase.
Zajtra, alebo v blízkej budúcnosti, sa bude o nej hovoriť už v čase minulom. A možno ten budúci čas bol už včera, fakt neviem. Ak máte čas, môžte si ísť na Panskú ulicu
v centre starej Bratislavy pozrieť sami prítomnosť. Budúcnosť má byť taká, že z útulnej kaviarne Café Galéria Parnas sa časom stane reštaurácia.V čase minulom to nebola len tak hocijaká kaviareň. Počas jej existencie sa v nej organizovali predajné výstavy,
občas vraj i koncerty alebo iné spoločensko-kultúrne akcie. Ale predovšetkým sa tam chodili stretávať ľudia.
Ja som veru do Café Galéria na kávu nechodil. Ani na obzeranie obrazov či fotografií, aj keď som občas rád od pohára či poháriku zdvihol oči, aby som sa poučil videním očami iných.Ak môj pobyt v Bratislave zahŕňal i nejaký piatok, jeho večer bol prakticky
vždy vyhradený pre návštevu Café Galérie. Prvé dokladované písomné záznamy o takej návšteve sa datujú od roku 1998. To už bola Café Galéria v Bratislave pojmom. Na konci príspevku nájdete odkaz, ktorý to dokumentuje najlepšie.
V stredu 19. apríla 2006, počas mojej ostatnej návštevy Bratislavy, som Stanislavovi poslal túto SMS-ku:
Ahoj! Uz som asi prepracovany a
preorganizovany - na piatok sme
dohodli navstevu Stupavy, na Galeriu
som pri tom zabudol. Da sa Galeria
este odvolat? Peter F.
Stanislav, ktorý má omnoho menej času ako ja, mi odpovedal záporne: Dojdi do galerie dnes 2030.
Zásluhou tejto náhody som bol pri tom, keď sa štamgasti lúčili s Café Galériou. Vraj po 15 rokoch. Každý s tou svojou, zobrazenou k svojmu obrazu. S takou, aká už nikdy nebude.
Rozprávalo sa tam o mnohých zážitkoch, o vznešených i pragmatických.
Využil som poslednú príležitosť zadovážiť si v Galérii výtvarný exponát. Osvojil som si troch panákov, ktorým život vdýchol výtvarník Koloman Leššo. Bola ich tam celá hromada na rozdávanie.
Jeden exponát som prenajal Stanislavovi na dobu neurčitú, dva sa budú na dobu určitú tváriť v tomto príspevku.
Do Café Galéria som nikdy nechodil na kávu. Na výstavy som tam však chodil každý večer. Obdivovať exponáty, ktoré so mnou zdieľali priestor kaviarne. Ťahala ma tam vždy túžba vidieť i niečo iné ako to, čo vidím, keď sa zahĺbim sám do seba. Asi to vyznie trochu čudne, ale ja som tam naozaj chodil ako do Galérie, obdivovať všetky tie živé exponáty, ktoré som stretával za jedným stolom.
O dva dni neskôr, po stredajšej rozlúčke, v slnečné piatkové doobedie, som mal voľno. Mohol som robiť so svojím časom, čo som len chcel.
Zašiel som tam. Posledný krát, už nie ostatný. Do Café Galérie, aká už, podľa mojich obrázkov, nikdy nebude.
A hlavne si tam dať konečne i jednu kávu.
