P.S. Prvý diel tohto príbehu nájdete tu a druhý diel zasa tu .
Najviac z novinárskeho pohľadu sklamala firma, ktorá mi PIXMU iP4000 dodala. Po tých všetkých senzačných článkoch v nemeckých novinách, čo všetko môže isť krivo pri kúpe elektroniky cez internetové obchody, firma TeC-Company sa zachovala šablónovito a tuctovo. V stredu 2.III som zadal bankový prevod na 122 eúr z mojej Sparkasse na ich bankový účet a v piatok o dva dni ma čakal balík už doma.
Samozrejme, nesťažujem sa. V balíku nič nechýbalo, nič nebolo poškodené. Pre poriadok zopakujem - tým pádom sa mi podarilo ušetriť prakticky bez námahy 28 eúr, o ktoré by ma stála tlačiareň viac trebárs v blízkom supermarkete Real (popisované udalosti sa odohrávajú v Nemecku).
Ostala už len jediná šanca ako sa mohol tento príbeh o tom, ako sme kúpili novú tlačiareň, ešte dramaticky zvrátiť.
O vás toho moc neviem, ale zato na seba mám informácií v zásobe dosť. Jednou z nich je platnosť princípu hojdačky. Ak som s nadšením a so zámernými časovými prieťahmi realizoval prípravu kúpy nového člena domácnosti, po takejto fáze excitácie zákonite musí u mňa prísť fáza miernej depresie. Prakticky tomu treba rozumieť tak, že po definitívnom rozhodnutí, čo a kde kúpiť, presnejšie po realizácii tohto rozhodnutia, nastúpia u mňa okamžite pochybnosti, či som sa správne rozhodol a či som predsa len nemal kúpiť niečo celkom iné.
Okato sa to prejavilo po rozbalení balíku. "Bože môj, to je ale ebedo!", vyhŕklo zo mňa pred nastúpenou rodinou.
Je to tak. Rozmery modelu PIXMA iP4000 sme síce vedeli vopred - 418 x 286 x 170 mm, aj sme si túto velkosť ukazovali medzi dvoma natiahnutými rukami, ale realita ma napriek tomu zaskočila.
Tým pádom sa tlačiareň stala dominantou pracovného stola.
Predovšetkým jej hĺbka je enormná. Ak chcete dať A4 papier do zásobníka vpredu, bude vám ešte viac vykúkať dopredu. Najlacnejší model série PIXMA s číslom 1500 má rozmery 416 x 207 x 165 mm a tým pádom by tak nevytŕčal do tak vzácnej pracovnej plochy. O staručkej Canonke BJC 250 som ani nevedel, že ju mám na stole, taká bola skromná v rozmeroch.
Keď som sa spamätal zo šoku (nazvime to tak), začal som hľadať ďalšie muchy u PIXmI. Chvíľami to vyzeralo, že hľadanie bude úspešné, ale vždy sa nakoniec z toho vykľulo len nedorozumenie. K tlačiarni totiž nedostanete žiadny vytlačený návod používania, zabalili nám ho len do drážok priloženého cédečka. Takto nám chvíľu trvalo, kým sme experimentami pochopili, na čo slúži ktoré tlačítko. No a že treba pred tlačou vždy otvoriť predný poklop, sa naučil môj štvorročný syn asi 10 krát rýchlejšie než ja.
V originál balení tlačiarne od firmy Canon chýbal aj USB kábel na pripojenie ku počítaču. O tom som vopred vedel, čo ma však zaskočilo bola skutočnosť, že sa jedná o špeciálny kábel, a nie o štandartný, akého sa mi nahromadilo v šuflíku predchádzajúcimi kúpami viacerých USB zariadení. Aspoň teda prípojka v tlačiarni vyzerá z môjho pohľadu neštandartne. Nevadí, tlačiareň môžte (mohol som) pripojiť aj cez klasický paralelný kábel.
Kvalita výtlačkov je podľa očakávania. O dosť lepšia a rýchlejšie realizovaná ako na starej tlačiarni, ale stále nie tak dobrá a rýchla ako u laserovej tlačiarne. Duplexová jednotka je čiastočne na smiech. Ak zadáte obojstrannú tlač, papier, potlačený z jednej strany, vám vykukne vpredu z tlačiarne, chvíľu počká, aby vraj zaschol atrament, potom si ho tlačiareň pomaly vcucne späť, a dokončí svoju úlohu na druhej strane papieru. Ak by ste mali tlačiť viacero strán duplexne, rýchlejšie je vytlačiť najprv všetky nepárne strany, otočiť a založiť papier manuálne, a nechať vytlačiť zvyšné párne strany. Ale nevadí, je to milé od novoprišelca, že sa tak snaží, a stále platí, že ak sa neponáhľam, môžem nechať tlačiareň manuálne pracovať a ja sa zatiaľ môžem venovať nejakej intelektuálnej činnosti.
Osobne nechápem, prečo firma Canon najväčší dôraz pri vychvalovaní svojich tlačiarní kladie na možnosť tlačiť priamo z digitálneho fotoaparátu. Aby som pred definitívnym znepoužiteľním drahého fotopapiera fotku aspoň neskontroloval na monitore a neurobil výrez motívu, čo aspoň trocha nepridal kontrastu, mi pripadá nerozumné. Ale pre úplnosť túto možnosť tu treba spomenúť.
Ako je zrejmé, úspešne sa mi darilo seba samého naklánať k názoru, že kúpa bol omyl. Lenže omyl. Prišla rozhodujúca chvíľa.
V balíku bol priložený i malý balíček s piatimi exemplármi profesionálneho fotopapieru o rozmeroch pohľadnice. Vybral som jednu rodinnú fotku v digitálnej podobe, ktorú som neuverejnil v mojom článku o Strasburgu na tomto blogu, a nechal poslať dodaným softwarom cez kábel do tlačiarne.
Pomaly sa z nej vysúkalo niečo úplne iné, ako som do nej strčil. Kým ja som tam dával fotopapier celučičký celý biely, vyšla z neho fotka, na ktorej nebol ani kúsok z tejto farby. Sľubovaná tlač bez okrajov funguje tak, ako má.
No a fotka je na nerozoznanie od tej z laboratória. Aspoň mne sa tak na prvý, ba aj druhý pohľad javí, a nie som ten typ, aby som si takýto pozitívny dojem kazil nejakým ešte hlbším a detailnejším štúdiom. Je to výborný pocit, naozaj vám to môže spraviť pekný večer alebo inú príležitosť, keď držíte v rukách fotografiu, ktorá sa vám z výletu najviac vydarila, a kde vidíte rodinku, ktorú ste si našli a spravili, v takom ideálnom obraze.
Takže v tejto chvíli sa hojdačka už prestala hojdať a už sa vyskytol i deň, v ktorý sme nič na našej novej tlačiarni nevytlačili. Stredný syn usilovne písal referát o alkoholikoch na hodinu náboženstva, a keď som mu ho vytlačil v podobe farebnej brožúrky, ani mu nevadilo, že sme si popri jeho písaní s manželkou otvorili flašku červeného Shiraza.
Nevraviac, že môj múdry najmladší syn objavil šetrný spôsob tlačenia farebných obrázkov, o ktorom nenájdete v návode ani zmienku, a pri ktorom neminiete z farebných patrónov ani kvapku.
