Kedysi preslávený klenot, známy až za hranicami Rakúsko-Uhorska, dnes už len chátrajúca spomienka na zašlú slávu. Ticho stojí ako nemé – a zároveň kričiace – memento v južnej časti okresu Ružomberok, v krásnej nízkotatranskej doline. Reč je o kúpeľnej osade Korytnica, ležiacej pod severnými svahmi Prašivej, v nadmorskej výške 850 m n. m., ako súčasti obce Liptovská Osada. Počiatky využívania jej prírodnej liečivej minerálnej vody siahajú až do 16. storočia.
Podľa legendy studničku s vyvierajúcou vodou objavil valach pri pasení oviec. Všimol si, že ovce sa pri nej rady napájali – a tie, ktoré boli neduživé, zrazu ožili, boli živšie a veselšie. Jedného dňa valacha postihli prudké bolesti brucha. Spomenul si na tú studničku a vydal sa k nej. Napil sa a bolesti ustúpili. Nadšene sa vrátil a šíril správu o „ovčej studničke“, ktorá ho uzdravila. Tak sa zrodila povesť o liečivej vode z Korytnice – povesť, aká nemala obdobu.
Už v polovici 19. storočia sa minerálna voda z Korytnice plnila do fliaš a predávala nielen na Slovensku, ale aj vo Viedni a Budapešti. Minister vnútra Rakúsko-Uhorska ju dokonca zabezpečoval pre potreby cisársko-kráľovského dvora. Na začiatku 20. storočia sa exportovala až do USA. Tento rozmach pribrzdila vojna, no svet si jej kvalitu stihol všimnúť.
Korytnická voda bola ocenená v roku 1873 na svetovej výstave vo Viedni dvomi zlatými a jednou striebornou medailou. Ďalšie získala v talianskom Terste a v Budapešti. V roku 1904 sa stala jedinou európskou minerálnou vodou, ktorá získala medailu na svetovej výstave v americkom Saint Louis. Dokonca aj cisár František Jozef I. absolvoval liečebný pobyt vtedy ešte slávnej Korytnici.
A dnes? Areál bývalých kúpeľov chátra. Duch minulosti je prítomný viac než živý pohyb. Pre návštevníkov ostali dostupné zrekonštruované pramene Vojtech I., Vojtech II., Žofia, Jozef a Anton – kde sa môžete napiť a odniesť si tekuté zlato: čistú, neupravenú, liečivú vodu priamo z prírody. Ak toto miesto navštívite, určite nevynechajte ani jeden prameň – každý má svoju jedinečnú silu.
Na začiatku osady vás privíta provizórne parkovisko s dreveným medvedíkom – symbolom nádeje. Ak môžete, prispejte aspoň symbolicky na zachovanie tohto unikátu. Lebo hrozí, že onedlho už nezostane ani spomienka na jeho niekdajšiu slávu. Pramene akoby ticho plakali, no zároveň volali – prosili, aby sme ich nenechali zmiznúť v zabudnutí.
Je tragické, ako ľahko dokážeme zničiť to, čo budovali celé generácie – hodnoty, ktoré by mohli byť prínosom aj pre tie budúce. Tento prípad je ukážkou, ako sa zo svetového klenotu môže stať miesto, z ktorého je doslova počuť výkrik o pomoc.
Na čo ešte čakáme? Mám pocit, že u nás platí jedno heslo – žiaľ v opačnom znení: „Čo je doma, to sa nepočíta.“ Kiežby to bolo naopak...
Snáď sa raz opäť stretneme v Korytnici. Ale nie v tej, ako ju poznáme dnes – opustenej a tichej. Ale v takej, akú si zaslúži – plnej života, v lesku a sláve, s vôňou histórie a chuťou vody, ktorá uzdravuje. Dovidenia, milí priatelia – v lepšej Korytnici.
