Na skalnatom brale nad Hronom, tam, kde vietor nosí vôňu starých líp a čas sa spomaľuje ako tiché spomienky, tróni Šášovský hrad. Teda už len jeho zrúcaniny. A predsa, kto sa raz postaví pod jeho múry, započuje šepot dávnych stáročí. Akoby kameň rozprával. A on naozaj rozpráva.
Postavili ho bratia, ktorých mená dnes len málokto vysloví, Peter a Vincent Vanchovci. V roku Pána 1253. Možno si vtedy mysleli, že budujú večnosť. Hrad strážil cesty, po ktorých ťažké vozy viezli zlato z Kremnice a striebro z Banskej Štiavnice. Tu sa platilo, tu sa vyjednávalo, tu pulzovala moc. A potom... ticho.
V roku 1677 ho Tököliho vojská zlomili. Tak, ako sa lámu nielen múry, ale aj osudy. Odišli páni, odišli vojaci, ostala len hmla a spomienky. A v zemi ukrytá pec. Chlebová. Obrovská. Na hrade kedysi voňal čerstvý bochník. Kto by to povedal?
Dnes je Šášov strážcom snov. Chodievajú sem dobrodruhovia aj rodiny, romantici, vizionári či historici. A aj keď je vstup do niektorých častí obmedzený, výhľad z hradného brala je stále rovnako dych berúci ako kedysi. Hron sa vlní v doline ako lesklá stuha, hory stoja ticho a vietor nesie slová, ktoré už nikto nevyslovuje.
Možno práve preto je Šášov taký čarovný. Nie je len zrúcaninou. Je pamäťou. Aj keď múry spadnú, pamäť zostáva stáť...
