Keď sa pozeráme na túto starú fotografiu, vidíme viac než len záhradu a kamenné múry – vidíme srdce miesta, ktoré kedysi pulzovalo pokojom a životom. Uprostred tej idylky stála fontána, korunovaná jemnou soškou dieťaťa – putti, cherubínskej postavičky, ktorá sa ako tichý strážca vody vznášala nad prameňom života.
Putti, malé anjelské dieťa s rozkošnými lícami nie je len ozdobou. Je to symbol nevinnosti a čistoty, ale aj radosti a ochrannej sily. V barokových a klasicistických záhradách putti často držali v rukách rybky, mušle či vodné motívy a voda tryskajúca z ich úst alebo okolo nich bola obrazom obnovy, života a večnej harmónie prírody.
Tá fontána nebola len kamenným artefaktom – bola príbehom, ktorý rozprávalo šumenie vody a tiché smiechy návštevníkov, ktorí si tu prichádzali oddýchnuť. Putti bolo srdcom toho všetkého – symbolom nádeje, že aj v chaose života je miesto na radosť a pokoj.
Dnes však po tejto fontáne zostala iba prázdna diera v zemi. Miesto, kde kedysi žila voda a kde sa fontána stala centrom spomienok a ticha, je teraz tichým prázdnom. A predsa, v tej prázdnote môžeme počuť šepot putti – jemný hlas minulosti, ktorý nám pripomína, že krása a harmónia sa nikdy nestrácajú úplne. Sú len ukryté, čakajúce na nový dych života.
Bolo by nádherné, keby sa tá fontána mohla znovu zrodiť. Aby putti opäť stál ako tichý strážca vody, pripomínajúc nám, že život je neustála obnova, že krása spočíva v maličkostiach a že každý z nás si zaslúži miesto pokoja a radosti.
Nenechajme túto fontánu byť viac než len spomienkou – nech je snom, ktorý možno raz ožije, aby sme mohli znova načúvať jej tichej symfónii.
