Keď sa povie Kremnica, väčšina si vybaví mince, zlato či starobylé námestie. No toto banské mesto sa môže pochváliť aj iným pokladom. Paličkovanou čipkou, ktorá si vďaka súrodencom Vojtechovi a Eme Angyalovým našla cestu až na prestížne svetové výstavy v Bruseli, Paríži, Miláne či Londýne.
Vizionár Vojtech Angyal
Vojtech Angyal, maliar a pedagóg, prišiel do Kremnice v 70. rokoch 19. storočia. Na miestnej reálke učil kreslenie, no jeho talent a zápal presiahli rámec triedy. Zistil, že miestne ženy a dievčatá ovládajú umenie paličkovania, ktoré sa odovzdávalo z generácie na generáciu. Angyal videl potenciál, ktorý ďaleko presahoval domáce hospodárstvo. Vedel, že čipka môže byť umením i živobytím.
Preto presvedčil mestskú radu aj uhorské ministerstvo priemyslu a obchodu, aby v Kremnici vznikla štátna čipkárska škola. V roku 1888 sa jeho sen stal skutočnosťou.
Učiteľka Ema Angyalová
Školu však nebolo možné rozbehnúť bez skutočnej majsterky čipky. Tou sa stala jeho sestra Ema Angyalová, ktorá absolvovala odborný kurz vo Viedni. Svoje vedomosti priniesla domov a začala vyučovať najprv v dome svojho brata. Postupne sa škola rozšírila a vznikli pobočky v Hodruši, Kremnických Baniach, Lúčkach či Krahuliach.
Ema navrhovala vzory, školila dievčatá a organizovala produkciu. Pod jej vedením sa kremnická čipka dostala na medzinárodné výstavy, kde zbierala ocenenia a uznanie. Čipka z rúk slovenských žien sa predávala do celej Európy a stala sa symbolom jemnosti, krásy i vytrvalosti.
Dedictvo nitiek
Angyalovci ukázali, že kultúra nemusí zostať iba za dverami domácností. Premenili tradičnú ručnú prácu na fenomén, ktorý mal spoločenský aj ekonomický význam. Slovenská čipka sa stala súčasťou európskej umeleckej mapy a dodnes ju vnímame ako unikátny prejav našej identity.
Ich príbeh je dôkazom, že ak spojíme víziu, vzdelanie a odhodlanie, aj z jemných nitiek sa dá utkať niečo veľké, také, čo prekročí hranice Slovenska.
