Ministerstvo absurdít, rezort pasívneho manažmentu a oddelenie neprítomných svedkov týmto vydáva nasledovnú záväznú smernicu, platnú pre všetky verejné inštitúcie s dlhodobo nezmeniteľnou kultúrou chaosu a kolektívnej amnézie.
§1 — Kolektívna dostupnosť majetku
Všetok majetok inštitúcie je považovaný za voľne premiestniteľný.
Kľúče k majetku sa vydávajú:
osobám s trvalým, prechodným alebo náhodným pobytom v objekte,
pracovníčkam, ktoré „to len idú pozrieť“,
osobám, ktoré „už tu kedysi robili“ alebo „poznajú niekoho zo skladu“.
§2 — Evidencia pohybu
Zápisy o výpožičkách nie sú potrebné.
Pamäť systému je ústna a priebežne dementovaná.Každý zápis o požičaní vybavenia sa považuje za agresívne gesto nedôvery.
§3 — Zodpovednosť
Za akékoľvek straty, škody, psychické kolapsy či narušenie karmy zodpovedá:
jeden konkrétny zamestnanec, ktorému to dali podpísať, lebo „bol práve po ruke“.
Tento zamestnanec je zodpovedný aj za činy:
ktoré sa udiali počas jeho neprítomnosti,
o ktorých nevedel,
ktoré vykonal niekto iný,
ktoré neboli vôbec vykonané, ale mohli byť.
§4 — Ticho ako norma
Ak sa zamestnanec opýta: „Kto si to vzal?“
bude označený za:konfliktného,
neochotného,
nespolupracujúceho s tímovým duchom.
Namiesto odpovede sa odporúča použiť frázy:
„Veď to je normálne.“
„Takto to tu chodí.“
„Aj za minulého vedenia to tak bolo.“
„Drž hubu a nevyhoríš.“
§5 — Gramotnosť pracovného rozpisu
Čítanie pracovného rozpisu je povolené len pod dozorom upratovačky.
Neznalosť výkladu upratovačky sa považuje za:
osobné zlyhanie,
nedostatok úcty k čistiacim silám,
pokus o destabilizáciu chodby.
§6 — Záverečné ustanovenia
Každý, kto sa pokúsi zaviesť poriadok, bude obvinený z narušenia kolektívneho pokoja.
Táto smernica platí retrospektívne a výlučne pre tých, ktorí majú najmenšiu moc, ale najväčší podpis.
V mene neviditeľnej hierarchie a metly spravodlivosti
Schválené v tichu, potvrdené mlčaním.
Upozornenie: tento text je totálna fejtónová fikcia. Ale ak sa vám zdá podozrivo pravdivý, nie ste jediný.
