Na juhu Štiavnických vrchov, kde sa slnko opiera do vinohradov a vietor občas zaspieva zabudnutú ľudovú, leží Stará Hora. Nie je to len názov, je to spôsob, akým krajina hovorí. Potichu, kamenisto a s chuťou vína na jazyku.
Osada pri obci Sebechleby je jednou z najcennejších pamiatkových rezervácií ľudovej architektúry na Slovensku. Kým inde rastú developerské sny na pustom poli, tu stoja kamenné domčeky pevne ako svedkovia doby, kde sa namiesto influencerov uctievajú vinohradníci a svätý Urban chráni úrodu pred hnevom nebies.
Dominantou osady je práve baroková Kaplnka sv. Urbana z roku 1732. Nie je veľká, ale má dušu. Tak ako celá Stará Hora. V pivničkách pod ňou dozrieva víno, ktoré nepozná supermarketové regály. Nie je to produkt. Je to výpoveď.
Mnohí dnes míňajú Starú Horu bez povšimnutia. Veď nie je to skanzen, nie je to atrakcia na TikToku. Ale kto tu zastane, môže počuť príbehy, ktoré sa nezapisujú, len sa zdieľajú pohárom. Príbehy predkov, práce, ticha a tých večerov, keď sa nebo dotýka zeme cez červený odtieň vína.
Každoročne sa tu koná „Oberačka po sebechlebsky“. Nie ako turistická kulisa, ale ako návrat k tomu, čo kedysi tvorilo chrbticu krajiny. Žiadne stánky s plyšákmi. Len víno, spev, kroje a ruky, ktoré si pamätajú, ako chutí hrozno rovno z lisu.
Dnes niektoré z kamenných domčekov slúžia ako rekreačné chalupy či agroturistické ubytovanie. No duch miesta nezmizol. Ešte stále tu spí v kameni, ešte stále sa ozve, keď na dvere pivnice zaklopete s úctou.
Stará Hora nie je len miestopis. Je to pieseň krajiny, ktorá sa spieva potichu medzi ťahmi motyky, medzi dúškami vína, medzi riadkami, ktoré nikto nenapísal, ale všetci ich cítime. A možno práve preto prežije aj túto dobu grantov, projektových tabúľ a náhodných influencerov v kroji...
