Duša športovca sa však nezaprie. Musím Vám totiž povedať, žemôj ocino bicykloval aj „za mladi“. Vtedy sa síce bicyklovalo inak, len tak akovtedajšia moc dovolila, ale preteky neboli o nič jednoduchšie, pády o ničmenej bolestivé a úspechy o nič menej sladké. Len bicykle boli oveľa ťažšiea galúsky oveľa lacnejšie.
Môj ocino teda začal po operácii bicyklovať. Najprv len taktrošku, okolo domu, potom už aj do kopca a potom už aj za kopce. Dušašportovca sa nezaprie a aj tá ocinova, roky zaspatá, cyklistická sa pomalyzačala prebúdzať. Výlety sa začali meniť na tréningy, tréningy sa začali predlžovať, rastúcavýkonnosť začala chutiť, starý oprášený bicykel z garáže vymenil nový,lesklý. A ocino išiel na prvé preteky.
Už sa ani veľmi nepamätám kde to bolo. Pamätám si len, ževšetci prišli do cieľa, potom už aj rozhodcovia prišli, potom už aj starostamedaily rozdával a potom už aj cieľ zbalili, a až potom prišiel môjocino. Duša športovca sa však nezaprie, duša športovca sa totiž nikdy nevzdáva.A tak môj ocino trénoval ešte viac a na preteky začal chodiťpravidelne. A časom už nechodil za rozhodcami, odrazu už nechodil aniposledný, potom bol v strede výsledkovej listiny a onedlho vystúpilna „bedňu“.
Pred pár dňami som sa vrátila z Turína, kde som bola s ocinomna World Masters Games – ekvivalente olympijských hier seniorov. Vyše 19 000športovcov, 107 krajín sveta, 30 športov a množstvo vekových kategórií.Celé mesto bolo oblepené mottom hier „Passion never ends“. A tam som topochopila. Vášeň pre šport, fair play, tímovú spoluprácu a súdržnosť nikdynekončí. Túžba po prekonaní samého seba je nezničiteľná. V duši športovcazostane navždy, neobmedzená vekom, zdravotným stavom, či geografickou hranicou.
Môj ocino má 65 rokov, dva titánové kĺby a striebornú a bronzovúolympijskú medailu.
Ja sa volám Petra a som najpyšnejšia dcéra na sveteJ.
