Strach

Každý má rešpekt keď sa zjavý

plačom, schúlený do klbka

robím obranu , slušne je ju zdravým

Bez výčitiek svedomia do nej meč zatnem

jej rozkazy plniť nebudem

bude mŕtva, no len do času

kedy sa zmení opäť v Diabolskú krásu

Teraz však vládne nad mojimi rukami, skutkami, zanedbávam dobré

moje srdce nevládze, no stále bojuje

je vari šťastie to, čo iný chcú?

NIE! Šťastie je podať ruku pomocnú

Po tichu, odobrať sa vlastnou cestou

neobzerať sa a hľadieť vpred

zatvárať oči, nepociťovať hnev

odraziť sa, nikdy nepocítiť zem

Takto sa jej ubránim , hoci aj holým životom

No nestratím dušu, ani to, Kto vlastne som!