Bolo to deviateho júla v roku 2011, keď som celý večer nemohol zaspať lebo na ulici prisťahovalci oslavovali do skorých ranných hodín vznik ich nového štátu Južný Sudán. Po prebdenej noci som si nakoniec doprial len dve hodiny spánku. Ako typický ranný prokrastinátor na budík nereagujem. Vonku prší a z postele ma dostali až blesky a trúbenie vodiča Petra. Plán je jasný. Oddýchnuť si s kolegami z práce a vybrať sa na výlet do prírody, tentokrát smer Great Rift Valley a k vulkánu Suswa. Safari človeka v Keni určite očarí, ale táto krajina ponúka oveľa viac ako len dovolenkový hlavnoprúd, preto som sa rozhodol preskúmať aj iné menej známe miesta v tejto africkej krajine. Asi po dvoch hodinách cesty sa ocitáme mimo Nairobi na útese a pod nami veľká priekopová prepadlina (Great Rift Valley), ktorá siaha od jazera Malawi až do Jordánska. Väčšina kolegov investuje energiu do nákupov od domácich obchodníkov, no niečo mi preblyslo cez oči. Pozriem sa na oblohu a tam sa na mňa usmieva obdĺžniková dúha, ktorú som neskôr videl až o niekoľko rokov neskôr v Ománe. Táto dúha sa prezýva aj ohnivá a vzniká pri zrazení ľadových kryštáľov vo vysokých vrstvách atmosféry. Kolegovia majú nakúpené, obchodníci svoju 8000% maržu za sošky vo vrecku a ja som spokojný, že som videl ojedinelý atmosferický fenomén, môžme teda všetci spokojne pokračovať v jazde.
Nič si nepamätám, zobudím sa v polopúšti na drgotanie po skalnatej ceste hneď ako auto zišlo z tej asfaltovej. Únava bola silnejšia a môj pôvodný plán sledovať okolitú krajinu nevyšiel. Nevadí, len rozmýšľam ako dlho som musel spať keď sa z kusu krásnej zelenej zeme stala oranžová, červená či piesková kde cestu lemujú len deti ktoré chodia desiatky kilometrov po vodu. Niekoľkým z nich ponúkame nech sa zvezú s nami cestou na horu, ale odmietajú a bez topánok, prípadne obuté v čínskych jednodolárových „plasťáčoch“ si to naďalej šlapú do najbližšej dediny. Za kopcom je krajina už zelenšia a stretávame pár Masajov. Pýtame sa ich na cestu k lávovým tunelom, ktoré su prvá zastávka našej cesty. Celá hora je popretkávaná podobnými tunelmi, cez ktoré dnes už neprúdi láva, ale poskytujú domov hlavne tunajším netopierom a noclah opiciam ktoré sa takto skrývajú na noc pred predátormi. Naštastie opice z rodu baboon tam cez deň nie sú, tak nám jeden z Masajov ponúka za menší poplatok prehliadku. Pre človeka zvyknutého na jaskyne na Slovensku to nie je až taký veľký vizuálny zážitok, ale ten pocit, že šlapete niekde kde tiekla pred vami sopečná láva je na nezaplatenie.
Po vyšlapaní hornou šachtou jaskyne sa znovu ocitáme na planine a pokračujeme v ceste do poslednej dediny v kráteri Mt. Suswa. Po vode ani stopy, až kým sa na nás zo zeme nepozerajú čierne kovové trubice, z ktorých srší kúdol pary. Domáci obyvatelia tentokrát z kmeňa Masaj používajú geotermálnu energiu hory a využívajú kondenzovanú paru na zavlažovanie. Nestačí to ale asi pre všetkých, takže aj tak kopec ľudí chodí denne dvadsať kilometrov do najbližšieho mesta pešo po vodu.
Geotermálny ventil
Pomaly slnko začína zapadať za horizont, čo značí, že máme asi tri hodiny svetla, ale autom to sem trvalo asi päť. Rozdelíme sa na dve skupiny. Pôvodný plán bol prejsť cez vrchol kráteru dole do mesta, ale pár kolegov sa rozhodne ísť autom. Nevadí, budeme menšia skupina, ale o to nám to možno rýchlejšie ubehne. Cestou lemujeme rôzne usadlosti, deti nás naháňajú a zdravia typickým africkým „Haw aj ju , Haw aj ju “. Musím sa priznať, že v týchto nadmorských výškach cez 2000 metrov pre mňa nikdy nebolo to isté ako ísť do kopca na Slovensku. Nakoniec sme sa prehupli cez vrchol kráteru a smerujeme dole, až kým sa mi neroztrhla moja treková topánka a musel som urgentne prejsť na masajký režim bez topánok.
Kým som kvôli môjmu dočasnému hendikepu docupital a doskackal na jednej nohe naspäť do mesta, kolegovia ma už čakali v miestnom pohostinstve. Pridám sa k nim a výchutnávam si zaslúžený dúšok slonovinového piva Tusker a špecialitu Nyama Choma, kým sa nevydáme na dlhú cestu späť do Nairobi.
