"Mohlo by to pokračovať takto:" Povedal by Isaac sediaci vo svojom pohodlnom kresle s nohou preloženou cez koleno a s jemne privretými očami. "Písal by sa rok 2009. Na úrade jedného moderného stredoeurópskeho mesta by sedela úradníčka. Jej futuristický účes by nám vyrazil dych už pri príchode do kancelárie. V jej hnedých vlasoch by sa miešali pruhy blond farby a šikmo zastrihnutá ofina by jej zakrývala jedno oko. Privítala by nás širokým úsmevom a slovami:" Isaac sa nadýchol a pokračoval: "Vytajte páni vy ste prišli kvôli tým peniazom s európskeho sociálneho fondu však? Tak tu máte toto tlačivo. Vyplňte ho a zaneste o poschodie vyššie, tam dostanete potvrdenie. Alebo viete čo? Ja vám to rýchlo vyplním, aby ste sa nepomýlili. Nechám si to u seba a poobede to zanesiem kolegyni. Ešte by ste tu zablúdili a motali sa tu zbytočne hodinu ako prd v gatiach." Zakončil úvahu Isaac. Po minúte ticha sa postavil z kresla a zamieril k dverám. "Myslím, že to musíme premyslieť ešte raz Ivan. Tomuto by ľudia neuverili. Aj Sci-fi má svoje hranice." Otvoril dvere a odišiel.
(Autor sa ospravedlňuje všetkým fanúšikom Isaaca Asimova)
A teraz príbeh kolegu z roku 2008. Vybavovanie peňazí z európskeho sociálneho fondu pre jeho brata, ktorý si chcel založiť dielňu pre sluchovo postihnutých ľudí stroskotalo na tom, že teta úradníčka si pýtala od neho potvrdenie o zmeraní úrovne hluku v dielni. Na dotaz "Ale veď sú hluchí!" len mrdla plecami. "Mňa to nezaujíma, ja to tu mám napísané." Po dvoch mesiacoch vybavovania sa kolega rozhodol, že to zabalí. Vraj proti hlúposti sa nedá odvolať.
K tomuto sa pripájam a prajem pekný deň úradníci.
