V treťom ročníku sme dostali do krúžku niekoľko nových spolužiakov maďarskej národnosti. O tom, že sa s nami baviť vôbec nebudú, nám dali najavo už v prvý deň (povedomé však?). To, že v skutočnosti nevedeli po slovensky, sme sa dozvedeli až na skúške. Skúška bola verejná. Vraj kvôli transpotentnosti (novotvar môjho maďarského kamaráta). Doteraz mám v pamäti jednu z odpovedí.
Profesor: Popíšte čo som práve nakreslil.
László: .......nooo.......to...jeee.....
Profesor: No čo tu vidíte? Čo je to?
László: ........(minúta ticha).....čiaára..
Profesor: Čo to je? (ozval sa tupý náraz profesorovej sánky na katedru)
László: čiaára
Nasledovalo 10 minút profesorovho monológu, pri ktorých položil otázky, na ktoré si sám odpovedal. Nakoniec skončil zo slovami: 3- sadnite si. Až ma huba bolí.
László: ....neberiém.....lebo idem ....na červený diplom
Výbuch smiechu sa miešal s tupými zvukmi padajúcich sánok.
O 2 roky neskôr si hrdý študent László kráčal za veľkého potlesku celej auly pre červený diplom.
