Prvé z nich sme navštívili pred dvoma týždňami. Laongo s galériou sôch pod holým nebom, je vzdialené približne 25 km severne od hlavného mesta Ouagadougou. Už niekoľko rokov sem prichádzajú umelci z viacerých krajín sveta, aby vytesali svoje diela do granitových skál. Tri obrovské stĺpy pri vchode zobrazujú tradičný život v burkinských dedinách i moderný dnešný život v kancelárii v meste. Nájdete tu veľa portrétov, obrovský kamenný banán či zvieratá i metaforické zobrazenia ako prechod či hľadanie pravdy. Približne hodinová prechádzka s priateľmi v príjemnom prostredí s umeleckým duchom nám priniesla zaslúžený oddych po náročnom pracovnom týždni.
Cestou naspäť sme sa zastavili na kozej farme pri priehrade Loumbila, kde sme ochutnali sme vynikajúci šalát s kozím syrom. Keďže nie je práve turistická sezóna, boli sme v reštaurácii jediný hostia. Ale vôbec nám to neprekážalo. Ukrytí v tieni pred africkým slnkom sme s našimi sprievodcami diskutovali o všetkom možnom.
Na tento týždeň sme si naplánovali výlet na juhozápad Burkiny. V pondelok skoro ráno sme vyrazili z Ouaga moderným červeno-oranžovým autobusom. Po piatich hodinách cesty a krátkej prestávke v Boromo sme dorazili do našej prvej destinácie: Bobo-Dioulasso, bývalej metropole z koloniálnych čias. Na štyri dni sa z nasara stali tubabu. Niežeby sme sa zmenili na černošky, len sme sa presunuli do regiónu, kde sa hovorí jazykom dioula. Bez problémov sme našli hotel, ktorý sme si vytypovali. Neďaleko stanice, priamo v centre mesta, pri hlavnej radnici. Zložili sme si veci, dali sme si ryžu na terase a dohodli so sprievodcom, čo by sme v meste radi videli. Zjednávanie ceny prebehlo tiež celkom rýchlo. Pri plánovaní prehliadky mesta neustále citoval knihu - sprievodcu Burkinou, ktorú sme si priniesli so sebou, no akosi pozabudol, že sú v nej uvedené aj ceny. Keď sme ho upozornili, že napriek tomu, že sme dve, budeme platiť len za jedného sprievodcu a cena v knihe je omnoho nižšia, bez problémov súhlasil. A tak namiesto 7500 frankov za každú sme zaplatili 5000 spolu.
Vyrazili sme k prvému miestu našej priehliadky – najstaršej mešite Burkiny. Postavená koncom 19. storočia z hliny a bambuckého masla s kusmi dreva trčiacimi zo stien a dvoch minaretov. Jej vnútrom i po streche nás previedol syn miestneho imáma.
Ďalej sme pokračovali ulicami starej štvrte. Aby sa zachovala jej pravá tvár, sú zakázané veľké zmeny či prestavby a tak máte pocit, že ste sa zrazu ocitli na mieste, kde sa zastavil čas. Úzke kľukaté uličky hore dolu kopcom, pobehujúce deti, ženy sediace pred domami, potok s posvätnými sumcami a remeselníci vyrábajúci náhrdelníky, batiky, hudobné nástroje, bronzové sochy, látky a iné umelecké predmety či suveníry. Samozrejme, snažili sa svoje diela predať za čo najvyššiu cenu, najmä keď zbadali dve Európanky. Ale keďže sme už v Burkine vyše dvoch mesiacov a máme aspoň približne predstavu o cenách a ako to tu chodí, nemali to s nami až také jednoduchéJ.
Po prehliadke starej štvrte sme pokračovali krížom cez trhovisko ku katedrále a železničnej stanici. Cestou späť sme sa zastavili obzrieť si typické obydlia kmeňov Peulh a Bobo a pomaly sa vrátili naspäť do hotela. Na druhý deň sme sa vybrali taxíkom do múzea hudby. Hudobné nástroje z celej Burkiny sú rozdelené do troch sfér komunikácie: v rámci dediny, medzi dedinami a s nadpozemským svetom. Videli sme najrôznejšie píšťaly, bubny, xylofóny, harfy, gitary – samozrejme všetko v tradičnom africkom prevedení, určené pre slávnostné i bežné príležitosti. Na obed sme nasadli opäť do červeno-oranžového autobusu a zamierili do destinácie číslo dva: Banfora.
Klíma v tomto regióne je omnoho príjemnejšia ako v Ouaga. Nie je tu až tak neznesiteľne horúco a vďaka početnejším zrážkam tu nájdete viac zelene. Nachádzajú sa tu tiež obrovské plantáže cukrovej trstiny a ryžové polia. Pokojné prostredie kontrastovalo s hlukom hlavného mesta, na ktorý sme zvyknuté.
Zložili sme si veci v útulnej chatrči v hoteli na kraji mesta. Palmy a kvety naokolo dotvárali prázdninovú atmosféru. Zo stretnutia so ženami z asociácie, na ktoré nám dal kontakt náš šéf, sa vykľulo veľmi príjemné posedenie a opäť sa potvrdila pohostinnosť Burkinčanov. Pomohli nám zohnať sprievodcov, s ktorými sme hneď v ten večer vyrazili k jazeru Tengrela hľadať hrochy. Avšak tomto období je v jazere veľa vody a hrochy sa ukrývajú v zákutiach, kam sa pirogom dostať nedá. Napriek tomu sme mali šťastie a jeden sa nám ukázal. Bál sa nás však viac ako my jeho, tak z vody vystrčil len svoje obrovské oči a kúsok nozdier. Cestou na breh nám náš sprievodca urobil náhrdelníky z lekien a mohli sme si vychutnať nádherný západ slnka nad pokojnou hladinou jazera.
Na druhý deň sme pokračovali v objavovaní krás okolia Banfory. Naša cesta viedla k skalám Dômes de Fabedougou, štvrtému najvyššiemu pohoriu Burkiny. Podobne ako Slovensko, aj územie Burkiny bolo pred miliónmi rokov pod morskou hladinou. Morské sedimenty tu vytvorili zaujímavé vrstvenie. Po krátkom stúpaní nás čakal panoramatický výhľad na okolitú krajinu i skaly pripomínajúce tvarom sediaceho dromedára, leva či ľudské hlavy. Keď sme sa dostatočne vynadívali na všetku tú nádheru, pokračovali sme ďalej ku kaskádam Karfiugéla. Tam sme strávili celé popoludnie, spravili si piknik, okúpali sa a vyskúšali prírodnú masáž vodopádu.
Večer sme sa unavené ale spokojné vrátili naspäť do Bobo, strávili príjemný večer u priateľov a na druhý deň skoro ráno nasadli poslednýkrát do autobusu, ktorý nás odviezol späť do Ouaga. Našu nostalgiu za nezabudnuteľným výletom rýchlo rozohnali Anais a Fati, ktoré nás poriadne vystískali a veľmi sa potešili, že sme opäť doma. S Agnes sme si však zaumienili, že ak sa do Burkiny jedného dňa vrátime, určite zavítame znova do Banfory a prezrieme si ďalšie zaujímavé miesta, ktoré sme kvôli nedostatku času nestihli navštíviť.
