Za stratu do basy

Totiž, povedzme rovno, že nešlo o akúsi živnosť či „eseročku jednosobovku“, ale o veľkú spoločnosť s niekoľkými stovkami zamestnancov. Tí zamestnanci, potom, čo postupne stratili všetky výhody, ako napr. odmeny či stravné lístky, prišli zničohonič o prácu. Navyše vzápätí zistili, že za obdobie vyše roka nemajú zaplatené odvody do Sociálnej poisťovne či zdravotných poisťovní, teda že ich možno v budúcnosti čakajú potencionálne problémy súvisiace s výškou ich dôchodkovému príjmu a podobne. O nejaké svoje milióny prišiel aj štátny rozpočet, no a samozrejme, hŕba dodávateľov, ktorá mesiace a mesiace poslušne posielala faktúry, o ktoré len narastal zoznam, pričom na ich zaplatenie po uspokojení štátnych veriteľov v konkurze s najväčšou istotou neostane ani halier.Toto všetko je škoda. Ekonomická škoda, poniektoré z toho (neplatenie odvodov či daní) aj trestný čin. No aj mimo trestného práva však považujem takéto „dielo“ za hrozný a nemorálny prečin voči spoločnosti. Nie žeby ho vinník – spomínaný „manažér“ spôsobil nejak zvlášť úmyselne. Nie, vinou bola jeho predovšetkým jeho nekompetentnosť – o nejakých manažérskych praktikách či marketingu nemal vlastne ani poňatia. A na druhom mieste toľko sprofanovaný pojem „tunelovanie“ – človek, ktorý si tuneluje (tj všemožnými cestami a pod rozličnými zámienkami vyberá peniaze) vlastnú (permanentne stratovú) firmu a považuje to za normálny spôsob zabezpečovania si príjmu, by možno aj mal byť zbavený svojprávnosti. V každom prípade však spôsobil škodu a mal by za to niesť trest. Ja viem, ako ekonomický liberál by mi malo stačiť, že ho potrestá trhový mechanizmus – napríklad tým, že v budúcnosti dostane menej šancí v niečom podobnom pokračovať, lebo jednoducho nebude mať z čoho, prípadne si ponesie so sebou svoje „meno“. Možno by to aj stačilo, v každom prípade však myslím na tých ľudí – zamestnancov, dodávateľov, štát – ktorý ho vlastne kŕmili a na úkor ktorých vlastne žil. Lebo všetky peniaze, ktoré firma počas jeho pôsobenia minula, resp. ktoré si on „vytiahol“, vlastne ťahal z budúcnosti, do ktorej naopak tlačil len svoje dlhy. Možno som to naozaj kdesi počul, alebo sa mi to len zdá, či možno to tak predsa naozaj je, ale kdesi v hĺbke pamäti mám takú informáciu, že ak v ktorejsi japonskej reštaurácii (japonci, to sú tí najsvedomitejší pracovníci) spôsobia chybu, ktorá poškodí alebo inak nahnevá zákazníka (napr. pokazené jedlo), jej vedúci jednoducho spácha rituálnu samovraždu, nefalšované brutálne harakiri nožom do brucha. Táto extrémna forma svedomitosti niečo hovorí – ak som už prijal túto úlohu, musím ju plniť do bodky. Teda negatívne hospodárske výsledky, zadĺženie a bankrot firmy by podľa tohto vzorca mali zasluhovať minimálne rovnaký trest. A ak na to naša kultúra nemá, aby to vinník pochopil sám, mali by sme si vyvinúť vlastný trestný systém – tj trestný čin a sankciu zaň. Päť, desať rokov, neviem čo môže byť adekvátne v krajine, kde je za vraždu pätnásť rokov a za korupciu či organizovaný zločin väčšinou nič. V krajine, kde je ministrom poľnohospodárstva človek, ktorému skrachovala (štátom dotovaná!) firma. Možno by stačila aj klietka hanby na námestí pred očami ľudu, s pravými pľuvancami, nadávkami, vajciami či paradajkami. No niečo si za takéto „robenie diery“ do sveta páni „manažéri“ zaslúžite. Ako sa hovorí – keď nevieš piť, nepi. To si myslím.