„Podívaná“ se nekoná

Aspoň mne sa vždy zdalo, že tých nie veľa filmov, ktoré doteraz natočil, šikovne využilo tú európsku autentickosť a hĺbku so zmyslom pre show na americký spôsob. Prakticky všetky jeho „nečeské“ filmy sú veľkolepou „podívanou“ a zároveň nie sú prázdne či hlúpe – práve naopak, dajú sa pozerať znova a znova a neustále v nich niečo nové objaviť. Či len tak obdivovať.S takýmto pohľadom nie som sám. Ani na „Goyove prízraky“ som sa netešil sám. „Podívanou“ sľuboval Forman osobne na pražskej premiére – doslovne „lásku, vojnu, revolúciu“ a podobne. Film sa začína poradou španielskych inkvizítorov, ktorí pohoršene hodnotia obrázky Francesca Goyu. Brat Lorenzo (Javier Bardem, áno, skvelý:)) však z osobných dôvodov (Goya mu práve maľuje portrét) presadí obrátenie pozornosti z „bezvýznamného maliara“ na nové a nové prejavy kacírstva, ktoré práve oni majú s novou energiou a hlavne invenciou medzi ľuďmi objavovať. Jednou z prvých nevinných obetí tejto novej vlny sa stane krásna mladá Innes. Pre vykonštruované obvinenie z praktikovania židovstva je uväznená a mučením je z nej vynútené priznanie. Jej otec, bohatý obchodník, sa prostredníctvom priateľa Goyu snaží získať pomoc práve od brata Lorenza. Ten je však vo svojom presvedčení neoblomný – Innes sa podľa „práva útrpného“ (čiže mučením) priznala a o jej vine rozhodne proces. Celá nasledujúca scéna, keď otec so synmi prinútia násilím podľa rovnakého práva Lorenza podpísať hanobiaci dokument, že je potomkom šimpanza, je pravá „formanovská“ – bez žmurknutia na jeden dych. A kto pozná Formana sa usmeje - autor nezaprel svoje flyntovsko-liberálne-antidogmatické presvedčenie.Potom sa to však celé akosi rozbije. Keď inkvizíciu zvrhne francúzska revolúcia, vôbec som nevedel, ktorý a čí príbeh vnímať. Goya je aj podľa Formana len takým dejovým pozorovateľom a sprievodcom, nie hlavnou postavou. Lorenzo je značnú časť príbehu úplne preč a keď sa vráti, je to niekto skutočne iný – a vôbec sa mi nechcelo uveriť premene inkvizítora na nadšeného napoleonovského republikána, ktorý sa oženil a ctí si slobodu, rovnosť a bratstvo. A Innes, keď sa po pätnástich rokoch dostane spotvorená, pomätená a takmer nemá z cely na svetlo (takto zhyzdiť krásnu Natalie Porman je ten skutočný hriech:)), už vlastne ani nie je postava. Jedinou naozajstnou líniou, ktorá mala hlavu a pätu, je príbeh spoločnosti. Inkvizítorov potlačia vojská Napoleona, aby údajne oslobodili údajne trpiaci národ. Ten je však v zmysle ideálov francúzskej revolúcie hodený do ešte väčšej poroby a to bez akéhokoľvek poriadku a tak napokon návrat kráľov a cirkvi obyvateľstvo nadšene víta pokrikmi „Chceme späť svoje okovy.“ Forman tak napokon nie je až taký skazený liberál:), ako mu to od čias Larryho Flynta prischlo.Očarenie, ktoré som zažil pri sledovaní Amadea, Hair, Ragtime či Larryho Flynta – bez žmurknutia, nedýchajúc a „na jeden ťah“ – sa nekonalo. Poslednú tretinu filmu by som už radšej zmenil program. Motív, keď Goya, Lorenzo i Innes – každý z rôznych, zvláštnzch a ťažko uveriteľných dôvodov – pátrajú po náhodne počatej (vo väzení) a stratenej dcére Lorenza a Innes, aby si ju nakoniec „privlastnil“ ktosi úplne iný, už pripomínal telenovelu. Takú pravú španielsku. Toľko môj a čisto len môj názor. Ale Miloša mám stále rád. A s nejakou bohovskou „podívanou“ ešte určite príde.