Jeden môj známy, zhodou okolností novinár vo verejnoprávnom médiu (nie STV). mi pravidelne tvrdieval, že predsa „vo verejnoprávnej televízii má právo nebyť rušený reklamou“. Pri všetkej úcte k nemu, tento pohľad mi pripomína listy divákov televízie Markíza, na ktoré v začiatkoch jej existencie trpezlivo odpovedal jej vtedajší riaditeľ Rusko. Napriek jeho neskoršiemu trápnejšiemu expozé v politike stelesňoval vtedy toho pravého podnikavého ducha, ktorý založil úspešnú komerčnú televíziu, akú ľudia desaťročia potrebovali a logicky na ňu „skočili“ a trpezlivo im vysvetľoval základné podnikateľské princípy. Napríklad aj ten, že reklama je „chlieb“ televízie a len vďaka nej je možné prinášať kvalitné relácie a obsah. Niečo podobné vniesol aj do verejnoprávnej televízie ďalší človek z komerčnej sféry, toľko zatracovaný Richard Rybníček. Napriek tomu, že to miestami možno trochu prehnal, trhové princípy zabrali – pre menšinových divákov máme dvojku (osobne si myslím, že výbornú), tí, čo chcú rodinné, čojaviem „komerčné“ či inú zábavu, majú jednotku. Je úplne jedno, že ja ju nepozerám vôbec, lebo tie filmy a relácie sú veľakrát plytké až príliš, ale zo sledovanosti je zrejmé jedno – ľudia to chcú. A práve pre tieto relácie bolo potrebné získať vyššie príjmy. A to práve z reklamy komerčných firiem na úkor dotácií – považujem to za jednu z najzdravších reforiem. Tie dotácie sú totiž peniaze nás, daňových poplatníkov, ktorí okrem nich platíme na fungovanie televízie navyše aj koncesionárske poplatky. Potom, čo Rybníček požiadal o štátnu dotáciu na dorovnanie nešťastných starých dlhov, už z princípu žiadnu žiadať nechcel a nežiadal – postačila mu už len jedna forma financovania zo strany divákov, teda koncesionárske poplatky. Verejnoprávna televízia teda dnes z prevažne komerčných zdrojov živí zábavnejšiu („komerčnejšiu“?) jednotku a menšinovú dvojku. Tento príbeh hovorí jedno. Že pre kvalitný (a je jedno, čo si pod týmto pojmom predstavujeme) program sú potrebné kvalitné príjmy. A reklama nie je žiadne zlo, keď ich zabezpečuje, ale práve naopak – zdroj dobra“, ak to tak môžeme povedať. Platí to aj naopak – keď jej bude menej, ani obsah už nebude taký, ako si želáme – za málo peňazí menej muziky. A keď ten rozdiel chce niekto vytiahnuť opäť od nás, daňových poplatníkov, považujem to za krok späť. Lebo povedzme ja som za čias, keď sa takýmto antisystémom STV financovala, nemal dôvod pozerať ju vôbec. A keď niekto na tomto postavil svoju prezentáciu na zvolenie za riaditeľa takej firmy, ako je STV, tak som tam pred radou mohol stáť aj ja či ktokoľvek iný. Keď nám po revolúcii prvýkrát pustili západné (rozumej nemecké) televízne stanice a ako odtrhnutí z reťaze sme sledovali „Pánov vesmíru“ s Dolphom Lundgrenom na RTL, v polovici filmu to zrazu celé prerušil akýsi „Verbung. Trvalo to pár minút, po tom film dobehol bez prerušenia až do konca. Neskôr frekvencia a dĺžka tých Verbungov akosi rástla a keď sme o pár rokov neskôr sledovali (ako každý rok na Vianoce) „E.T. Mimozemšťana“, reklamná prestávka prichádzala asi tak šesťkrát za film a každá jedna trvala desať až pätnásť minút. Napriek tomu sa nezdá, že diváci sledujú tie stanice menej, Podľa toho – firmami žiadaného - reklamného času je to práve naopak. A myslím si, že ani slovenským divákom už až tak nevadí. Že im to dochádza. To len Zdenka chcela dať najavo, že v tom parlamente nesedí zbytočne.
Chvála reklamy alebo Páni vesmíru, E.T. a iniciatívna Zdenka
Čaká nás revolučná zmena. Od dnešného dňa budú reklamné spoty v televízii vysielané v rovnakej hlasitosti ako ostatný – hlavný program. Vyplýva to zo zákona, ktorý nám priniesla starostlivá iniciatíva poslankyne Zdenky Kramplovej. Novozvolený riaditeľ STV zas hovorí čosi o tom, že chce zmeniť systém financovania televízie – menej reklamy, viac dotácií zo štátu. Obe udalosti hovoria jasne jedno – reklama je veľké zlo.