Skrátka cíti, že čosi nie je v poriadku, dokonca je takých „čosi“ viac, navyše ide o dôležité súradnice či pevné body jeho života, jeho šťastia. Zároveň však nenachádza v žiadnom smere uspokojivé východisko či čo i len akýkoľvek posun k nemu. Chýba svetielko presvitajúce cez mraky. A keď náhodou čosi aj presvitá, bohvie, či to nie je len pouličná lampa z ulice. Alebo mimozemšťania.
Kedysi som bol fanúšikom amerických televíznych seriálov. Ospravedlnením nech mi je, že som bol mladý a sprostý, a predovšetkým išlo o dobu v tomto smere pioniersku – prvé roky vysielania prvej skutočnej súkromnej televízie sme poniektorí „žrali“ ako odtrhnutí z reťaze.
Čo sa týka celovečerných filmov, boli tie priemerné európske vždy na hony kvalitnejšie, než akýkoľvek americký pokus o umenie. No pri seriáloch to bolo aj je akosi naopak. Na rozdiel od šablónovitých Rexov, komisárov Brunetti, Montalbano či Julie Lescaut s jednostaj rovnakými otrepanými frázami boli tie americké akosi inovatívnejšie, originálnejšie a hlavne prepracovanejšie – tímová práca profíkov scenáristov z „fabriky“ je očividná. Popri originálnych a na danú dobu prevratných kúskoch, akými boli Akty-X Chrisa Cartera, ma najviac držali také tie, čo premieľali príbehy ľudí. Či tých mladých, slobodnejších (nič neprekoná Beverly Hills:)), alebo profi hrdinov z novinárskeho, právnického, lekárskeho či (samozrejme) policajného prostredia.
Nech mi je odpustené, ale z literárneho hľadiska som hlboko obdivoval ich sujetovú štruktúru (to je výraz, čo?). Skrátka, väčšina epizód mal naozaj skvelo vystavanú štruktúru. Diel mal niekoľko paralelne prebiehajúcich línií, z ktorých každú prežíval iný hrdina, každý tú svoju odyseu, a akoby náhodou sa občas stretli a pretli. Takou majstrovsky skomponovanou náhodou. A potom pokračovali. A napokon, tesne pred záverom epizódy, sa každá z nich nejakým spôsobom rozuzlila či inak uzavrela. Tak akosi rýchlo, nečakane a zároveň s pointou, vyslobodením. Mnohokrát nešlo o stopercentný happyend (v prípade seriálu samovražda), ale tak „protentokrátne“ sa dospelo k nejakému výsledku, kroku alebo aspoň vyjasneniu. Niekto sa k niekomu vrátil, správne sa rozhodol či akási náhoda zvonku trochu otočila beh čiehosi osudu. Celé to podomieľa šikovne zvolená a príjemná hudba – najradšej mám, keď Ally McBeal kráča nefalšovane falošnou hollywoodskou štúdiovou ulicou takým uvoľneným krokom a do toho spieva Vonda Shepard tak od srdca a do srdca. Vtedy človek naozaj zabúda.
Myslím si, že presne toto občas potrebujeme. Také akési uzavretie či vyjasnenie niekoľkých línií, vystrčenie hlavy z bludiska. Aspoň „prozatimné“, na chvíľu, víkend, pokojne aj na dlhšie. Trebárs len v myšlienkach, vyčistenie si hlavy, usporiadanie chalúch myšlienok do úhľadných pletených košov a na každý dať veko. Aby sme večer mohli kráčať po ulici s uvoľneným úsmevom, telom i dušou a v hlave by nám spievala Vonda Shepard. Aspoň raz za čas.
