Antiamerický postoj, ktorý okrem väčšej časti európskych elít ovláda aj mnoho obyvateľov Slovenska bez rozdielu profesie či vzdelanostnej úrovne, sa snaží formulovať postoj, že Američania sú namyslení, hlúpi, nešikovní, a bojujúci s vlastnou chudobou, alarmujúcou kriminalitou a korupciou sú príčinou všetkého zla vo svete. Nech si má každý názor, aký len chce, no väčšina z tých, ktorí ho majú, toľkonenávidenú krajinu vôbec nenavštívili. Ich postoj živia len médiá, resp. určité referenčné osobnosti z určitých médií, prípadne iné referenčné osobnosti, čiže známi s rovnakými postojmi. Iracionalitu tejto emócie (pretože ide v prvom rade o emóciu) potvrdzujú viaceré protirečenia. To, či sú „amíci“ hlúpi a namyslení, je vlastne jedno, pretože ich vlastnosti urobili z ich krajiny ekonomicky najvyspelejšiu zem sveta, kde počet chudobných je relatívne najnižší – to, že starostlivosť o nich namiesto prenechania všemocnému štátu realizujú oni sami, je témou iného článku. Kriminalita možno pôsobí hrozivo v amerických filmoch (o tom nižšie), no fakt, že osamelý chodec na precházke v mestských uliciach je často preverovaný všadeprítomnou políciou, čo sa povedzme u nás nestáva ani náhodou, tiež niečo hovorí. No a zlo vo svete? Faktami, ktoré sa stali, sú, že americké zásahy vytiahli Európu z troch vojen, v ktorých si sama nevedela poradiť (rátam aj tú studenú). Na toľkoomieľaný protiargument, že robia len to, čo je v ich záujme, odpovedám len: A kto nerobí? A nie je to vlastne jedno, keď sledovaním vlastného záujmu pomôže ktokoľvek inému, pretože aj to je v konečnom dôsledku v jeho záujme? Tento princíp je zhruba kostrou liberálnej ekonómie (netreba čítať Smitha, je to opísané aj v slabších slovenských učebniciach ekonómie), a nie náhodou je úspech USA založený na ňom. Pre toto všetko si teda myslím, že hlavnou hybnou silou antiamerikanizmu je závisť – menej úspešnejšieho voči tomu úspešnejšiemu.
Najviac sa však bavím na príkladoch, keď je povrchnosť vyššieopísaného postoja už skutočne úsmevná. Množstvo ľudí, o ktorých viem, že sú voči USA takto negatívne nastavení, priam „žerie“ hollywoodske blockbustery (pričom o európskej kinematografii nevedia snáď ani to, že existuje), používa americký operačný systém („vykorisťovateľ Gates“) či konzumuje hamburgery, Coca-colu či Marlborky.. Svojími preferenciami tak len potvrdzujú určitú mieru kvality americkej produkcie a zároveň sami seba oberajú o zásadovosť postoja.
To je však ešte v poriadku. No tá dyňa z úvodu – preberanie sviatkov iných kultúr, lebo to pekne vyzerá v tamojších filmoch a seriáloch, je už predsa trochu absurdné. Máme, myslím si, dostatok vlastných, či už ich chápeme a prežívame hlbšie alebo si ich vôbec nevšímame. Absurdné bolo už, keď za socializmu nosil deťom darčeky Dedo mráz a Mikuláš zároveň. No keď po Ježiškovi prirástol do štvorky ešte aj Santa Claus, tak naozaj neviem. Načo?
V konečnom dôsledku by som bol celkom rád, ak by táto infiltrácia pokračovala – uvedomelejším a kritickejším – osvojovaním si iných prvkov americkej kultúry. Individuálna sloboda a zodpovednosť bez spoliehania sa na štát (resp. minimalizácia úloh štátu), dokonalá konkurencia medzi jednotlivcami, podnikmi a cirkvami, či silná sociálna angažovanosť jednotlivcov na báze dobrovoľnosti by nám myslím – opakujem, že prirodzene a kontinuálne – len prospela. No vidím to bledo. Vôbec si totiž nemyslím, že dyne a Santa Clausov tlačia do nášho života a biznisu skalní obdivovatelia spoločensko-ekonomických princípov a výsledkov USA. Na to je ich príliš málo.
